Toto nami redigované slovenské vydanie bolo prevzaté z knižnice niekdajšieho Socialistického zväzu mladých. Archaické slová a výrazy boli zväčša nahradené súčasnými ekvivalentmi, slovosled niektorých výrazov a viet bol upravený podobne. Táto úprava rešpektuje ruský originál a prihliada na význam pôvodných výrazov. Niektoré autorove úvodzovky boli ponechané tam, kde ide o citovaný výraz alebo iróniu; úvodzovky pre zdôraznenie myšlienky boli nahradené tučným písmom; úvodzovky značiace sarkazmus a pod. boli nahradené šikmým písmom. Dátumy sú uvedené podľa originálu, teda podľa juliánskeho kalendára. Po prejdení myšou nad podčiarknuté referencie sa zobrazí referencia na daný text vo Vybraných zväzkoch, ktoré sú u nás dostupné.
Otázka štátu dnes nadobúda mimoriadnu dôležitosť ako v teoretickom tak aj praktickom politickom zmysle. Imperialistická vojna nezvyčajne urýchlila a vyostrila proces premeny monopolistického kapitalizmu na kapitalizmus štátnomonopolistický. Ohromný útlak pracujúcich más štátom splýva čoraz tesnejšie so všemocnými zväzmi kapitalistov a sa stáva čoraz ukrutnejším. Pokročilé krajiny – myslíme tým ich zázemie – sa premieňajú na vojensko-trestanecké väznice pre pracujúcich.
Neslýchané hrôzy a utrpenia preťahujúcej sa vojny robia postavenie más neznesiteľným, zosilňujú ich rozhorčenie. Medzinárodná proletárska revolúcia zjavne narastá. Otázka jej vzťahu k štátu nadobúda praktický význam.
Prvky oportunizmu, ktoré sa nahromadili cez desaťročia pomerne pokojného vývoja, utvorili smer sociálneho šovinizmu, prevládajúceho v oficiálnych socialistických stranách celého sveta. Tento smer (Plechanov, Potresov, Breškovská, Rubanovič a v trochu zastretej forme pánov Cereteliho, Černova a spol. v Rusku; Scheidemann, Legien, David a iní v Nemecku; Renaudel, Guesde, Vandervelde vo Francúzsku a Belgicku; Hyndman a fabiánovci1 v Anglicku atď.) – socializmus slovami, šovinizmus skutkami – sa vyznačuje podlým lokajským prispôsobovaním sa „lídrov socializmu” nielen záujmom „svojej” národnej buržoázie, ale aj „svojho” štátu, lebo väčšina takzvaných veľmocí dávno vykorisťuje a zotročuje mnohé malé a slabé národnosti. Ale imperialistická vojna je práve vojnou za rozdelenie a nové delenie takejto koristi. Boj za oslobodenie pracujúcich más spod vplyvu buržoázie ako takej a imperialistickej buržoázie zvlášť nie je možný bez boja proti oportunistickým predsudkom o štáte.
Najprv preskúmame Marxovo a Engelsovo učenie o štáte s dôrazom na zabudnuté alebo oportunizmom prekrútené stránky tohto učenia. Potom zvlášť rozoberieme hlavného predstaviteľa tohto prekrucovania Karla Kautskeho, najznámejšieho lídra II. internacionály (1889 – 1914), ktorá tak žalostne zbankrotovala za terajšej vojny. Napokon vyvodíme hlavné závery zo skúseností ruských revolúcií roku 1905 a najmä roku 1917. Revolúcia roku 1917 zrejme završuje teraz (počiatkom augusta 1917) prvé obdobie svojho vývinu, avšak celú túto revolúciu možno pochopiť iba ako ohnivko v reťazi socialistických proletárskych revolúcií, ktoré vyvoláva imperialistická vojna. Vzťah medzi socialistickou revolúciou proletariátu a štátom je teda otázka nielen praktického politického významu, ale je aj vysoko aktuálnou otázkou – otázkou, ako vysvetliť masám, čo musia v najbližšom čase urobiť za svoje oslobodenie spod jarma kapitálu.
V auguste 1917
Autor
Toto druhé vydanie vychádza takmer bez zmeny. Pripojená je iba 3. časť k II. kapitole.
17. decembra 1918 v Moskve
Autor
S Marxovým učením sa dnes deje to isté, čo sa v histórii neraz stávalo s učeniami revolučných mysliteľov a lídrov utláčaných tried v ich boji za oslobodenie. Veľkým revolucionárom sa utláčateľské triedy odplácali za ich života ustavičným prenasledovaním, na ich učenie reagovali s najzúrivejšou zlobou, najbesnejšou nenávisťou a s najbezuzdnejšou kampaňou lží a ohovárania. Po ich smrti sa robia pokusy zmeniť ich na neškodné modly, vyhlásiť ich takpovediac za svätých, poskytnúť istú slávu ich menu na útechu utláčaných tried a na ich obalamutenie tak, že kastrujú obsah revolučného učenia, otupujú jeho revolučné ostrie a vulgarizujú ho. Na takejto prerábke marxizmu sa dnes buržoázia s oportunistami v hnutí pracujúcich zhodne. Zabúdajú, stierajú a prekrúcajú revolučnú stránku učenia – jeho revolučnú dušu. Vyzdvihujú do popredia a velebia to, čo je prijateľné alebo čo sa zdá prijateľným pre buržoáziu. Všetci sociálni šovinisti sú teraz „marxistami” – nežartujem! a nemeckí buržoázni učenci, ktorí sa ešte včera špecializovali na likvidáciu marxizmu, hovoria čoraz častejšie o „nacionálno-nemeckom” Marxovi, ktorý vraj tak výborne zorganizoval zväzy pracujúcich pre vedenie tejto lúpeživej vojny!
Pri takomto stave vecí, keď sa v nebývalej miere rozšírilo prekrúcanie marxizmu, je našou úlohou predovšetkým obnoviť pravé Marxovo učenie o štáte. Na to treba uviesť mnoho dlhých citátov priamo z Marxových a z Engelsových spisov. Je pravda, že dlhé citáty urobia výklad ťažkým a nijako neprispejú jeho zrozumiteľnosti. No bez nich sa nezaobídeme. Všetky, alebo aspoň rozhodujúce miesta z Marxových a z Engelsových spisov o otázke štátu treba bezpodmienečne uviesť čo najúplnejšie, aby si čitateľ mohol utvoriť samostatný úsudok o názoroch zakladateľov vedeckého socializmu v ich úplnosti a o rozvoji týchto názorov, ako aj preto, aby sa dokumentárne dokázalo a názorne demonštrovalo prekrúcanie týchto názorov teraz prevládajúcim „kautskizmom”.
Začneme najrozšírenejším spisom Fridricha Engelsa: Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu, ktorý vyšiel roku 1894 v Stuttgarte už v šiestom vydaní. Budeme musieť prekladať citáty z nemeckých originálov, keďže ruské preklady sú napriek ich početnosti zväčša neúplné, alebo vonkoncom nevyhovujúce.
Engels, zhŕňajúc svoju historickú analýzu, vraví:
„Štát rozhodne nie je moc, ktorá bola spoločnosti nanútená zvonka, nie je ani ‚skutočnosťou mravnej idey‘, ‚obrazom a skutočnosťou rozumu‘, ako tvrdí Hegel. Je skôr výtvorom spoločnosti na určitom stupni vývoja; je priznaním, že táto spoločnosť sa zaplietla do nerozriešiteľných rozporov sama so sebou, že sa rozdelila do nezmieriteľných protikladov, ktoré nie je schopná odstrániť. No aby tieto protiklady, triedy s protichodnými ekonomickými záujmami nezničili seba i spoločnosť v neplodnom boji, vznikla nevyhnutne moc, ktorá stojí zdanlivo nad spoločnosťou a má tento konflikt tlmiť a držať ho v medziach „poriadku”. A touto mocou, ktorá vyšla zo spoločnosti, ale ktorá sa stavia nad ňu a stále viac a viac sa jej odcudzuje je ‚štát‘.“ (str. 177 – 178 šiesteho nemeckého vydania)
Tu je celkom jasne vyjadrená základná myšlienka marxizmu o historickej úlohe a význame štátu. Štát je produktom a prejavom nezmieriteľnosti triednych rozporov. Štát vzniká tam, vtedy a potiaľ, kde, kedy a pokiaľ sa triedne rozpory objektívne nemôžu zmieriť. A naopak: existencia štátu dokazuje, že triedne rozpory sú nezmieriteľné.
Práve v tomto najdôležitejšom a základnom bode sa marxizmus začína prekrúcať, a to dvoma hlavnými smermi.
Na jednej strane buržoázni a obzvlášť maloburžoázni ideológovia – prinútení váhou nesporných historických faktov priznať, že štát je iba tam, kde sú triedne rozpory a triedny boj – „opravujú” Marxa tak, že štát je orgánom zmierenia tried. Podľa Marxa by štát nemohol ani vzniknúť ani sa udržať, keby sa triedy mohli zmieriť. Podľa maloburžoáznych a prostoduchých profesorov a publicistov, ktorí sa všetci radom a blahosklonne odvolávajú na Marxa (!), štát triedy práve zmieruje. Podľa Marxa je štát orgánom triednej nadvlády, orgánom utláčania triedy triedou, je utvorením poriadku, ktorý uzákoňuje a upevňuje tento útlak tým, že zmierňuje zrážku tried. Podľa maloburžoáznych politikov je poriadkom práve zmierenie tried a nie utláčanie triedy triedou: zmierňovať zrážku znamená zmierovať a nie odnímať utláčaným triedam určité prostriedky a spôsoby boja za zvrhnutie utláčateľov.
Napríklad, všetci Eseri a Menševici za revolúcie roku 1917 – keď sa otázka významu a úlohy štátu vynorila v celej svojej veľkosti, keď sa prakticky ukázala ako otázka neodkladnej akcie, a to akcie masovej – všetci odrazu a úplne podľahli maloburžoáznej teórii zmierovania tried štátom. Nespočetné rezolúcie a články politikov oboch týchto strán sú už úplne presiaknuté touto maloburžoáznou a prostoduchou teóriou „zmierovania”. Maloburžoázna demokracia nemôže nikdy pochopiť, že štát je orgánom nadvlády určitej triedy, ktorá sa nemôže zmieriť so svojim protinožcom (s protikladnou triedou). Ich postoj k štátu najnázornejšie ukazuje, že naši Eseri a Menševici vôbec nie sú socialisti (čo sme my, Boľševici, vždy dokazovali), ale sú maloburžoázni demokrati s takmer socialistickou frazeológiou.
Na druhej strane je „kautskovské” prekrúcanie marxizmu, ktoré je oveľa rafinovanejšie. „Teoreticky” nepopiera ani to, že štát je orgánom triednej nadvlády, ani to, že triedne rozpory sú nezmieriteľné. No prehliada alebo zastiera sa toto: ak je štát produktom nezmieriteľnosti triednych rozporov, ak je mocou, ktorá stojí nad spoločnosťou a „čoraz viac sa spoločnosti odcudzuje”, je jasné, že oslobodenie utláčanej triedy je nemožné nielen bez násilnej revolúcie, ale aj bez odstránenia aparátu štátnej moci, ktorý utvorila vládnuca trieda a ktorý stelesňuje toto odcudzenie. K tomuto teoreticky celkom jasnému záveru dospel Marx, ako ďalej uvidíme, s úplnou určitosťou na základe konkrétnej historickej analýzy úloh revolúcie. A Kautsky – dokážeme to podrobne v ďalšom výklade – „zabudol” práve na tento záver a prekrútil ho.
Engels pokračuje:
“V porovnaní so starou rodovou organizáciou2 sa štát vyznačuje po prvé tým, že delí príslušníkov štátu podľa území ...”
Nám sa toto delenie zdá prirodzené, no musel mu predchádzať dlhý boj proti starej organizácii podľa príbuzenských zväzkov alebo rodov.
“Druhou črtou je zriadenie verejnej moci, ktorá nie je už bezprostredne totožná s obyvateľstvom, ktoré sa samo organizuje ako ozbrojená moc. Táto oddelená verejná moc je potrebná, lebo po rozštiepení spoločnosti na triedy sa samostatná ozbrojená organizácia obyvateľstva stala nemožnou ... Táto verejná moc jestvuje v každom štáte. Pozostáva nielen z ozbrojených ľudí, ale patrí k nej aj vecné príslušenstvo, ako väznice a donucovacie inštitúcie každého druhu, o ktorých rodové zriadenie nič nevedelo ...”
Engels rozvádza pojem moci, ktorá sa nazýva štátom – tej moci, ktorá vzišla zo spoločnosti, ale stavia sa nad ňu a čoraz viacej sa jej odcudzuje. Z čoho sa táto moc prevažne skladá? Zo špeciálnych oddielov ozbrojených ľudí, ktorí disponujú väznicami a pod.
Môžeme oprávnene hovoriť o špeciálnych oddieloch ozbrojených ľudí, pretože verejná moc, ktorá je vlastnosťou každého štátu, „nie je bezprostredne totožná” s ozbrojeným obyvateľstvom, s jeho samostatnou ozbrojenou organizáciou.
Ako všetci veľkí revoluční myslitelia, i Engels sa snaží upozorniť uvedomelých pracujúcich na to, čo sa zdá prevládajúcej prostoduchosti najmenej pozoruhodné, čo sa im zdá najnezvyčajnejšie pre predsudky nie len hlboko vžité, ale, takpovediac, skamenené. Stále vojsko a polícia sú hlavnými nástrojmi sily štátnej moci – no môže to byť snáď inak? Z pohľadu prevažnej väčšiny Európanov z konca 19. storočia, na ktorých sa Engels obracal a ktorí nezažili a nepozorovali zblízka ani jednu veľkú revolúciu, to nemôže byť inak. Pre nich je celkom nepochopiteľné, čo je to „samostatná ozbrojená organizácia obyvateľstva”. Na otázku, prečo sa špeciálne oddiely ozbrojených ľudí postavené nad spoločnosť a spoločnosti sa odcudzujúce (polícia, stála armáda) stali potrebnými je západoeurópsky a ruský prostáčik náchylný odpovedať niekoľkými frázami, ktoré prevzal od Spencera alebo Michajlovského, ukazujúc na skomplikovanie spoločenského života, na diferenciáciu funkcií a pod.
Takéto vysvetlenie pôsobí „vedecky” a skvelo uspáva prostáčika, pričom zakrýva to hlavné a najdôležitejšie: rozštiepenie spoločnosti na nezmieriteľne nepriateľské triedy. Keby nebolo tohto rozštiepenia, odlišovala by sa „samostatná ozbrojená organizácia obyvateľstva” od primitívnej organizácie stáda opíc, siahajúcich po kyjakoch, alebo od praľudí či od ľudí združených v rodových spoločnostiach svojou zložitosťou, úrovňou svojej techniky a pod., no taká organizácia by bola možná.
Je však nemožná preto, lebo civilizovaná spoločnosť je rozštiepená na nepriateľské a navyše nezmieriteľne nepriateľské triedy, ktorých ozbrojenie by viedlo k ozbrojenému boju medzi nimi. Utvára sa štát, tvorí sa špeciálna moc, špeciálne oddiely ozbrojených ľudí a každá revolúcia, ničiac štátny aparát, nám názorne ukazuje ako sa vládnuca trieda snaží obnoviť špeciálne oddiely ozbrojených ľudí, ktoré jej slúžia a ako sa snaží utláčaná trieda vytvoriť takúto novú organizáciu, ktorá by bola schopná slúžiť nie vykorisťovateľom, ale vykorisťovaným.
Engels v uvedenej úvahe kladie teoreticky tú istú otázku, ktorú nám prakticky, názorne a navyše v rozmere masovej akcie kladie každá veľká revolúcia, menovite otázku vzájomného vzťahu medzi špeciálnymi oddielmi ozbrojených ľudí a „samostatnej ozbrojenej organizácie obyvateľstva”. Uvidíme, ako túto otázku konkrétne ilustrujú skúsenosti európskych a ruských revolúcií.
Ale vráťme sa k Engelsovmu výkladu.
Engels poukazuje na to, že niekedy, napríklad v častiach severnej Ameriky, je táto verejná moc slabá (ide o zriedkavú výnimku v kapitalistickej spoločnosti a o tie časti severnej Ameriky v jej predimperialistickom období, kde prevládal slobodný kolonista), no všeobecne povedané sa zosilňuje:
“Verejná moc sa zosilňuje podľa toho, ako sa triedne protiklady v štáte zostrujú a čím sa susediace štáty stávajú väčšími a ľudnatejšími. Pozrime len na dnešnú Európu, kde triedny boj a konkurencia vo výbojoch vystupňovali verejnú moc do takej miery, že hrozí pohltením celej spoločnosti, ba i štátu.”
Toto bolo napísané najneskôr počiatkom deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Posledný Engelsov predslov je datovaný 16. júna 1891. Vtedy sa obrat k imperializmu – ako v zmysle úplnej nadvlády trustov a všemocnosti obrovských bánk, tak aj v zmysle obrovitánskej koloniálnej politiky a pod. – vo Francúzsku ledva začínal a ešte slabší bol v severnej Amerike a v Nemecku. Od tých čias konkurencia vo výbojoch výraz pokročila, a to o to viac, že si zemeguľu začiatkom druhého desaťročia 20. storočia definitívne rozdelili títo konkurenční dobyvatelia, teda lúpežné veľmoci. Vojnové a námorné zbrojenie vzrástlo od tých čias neuveriteľne a lúpežná vojna 1914 – 1917 za svetovú nadvládu Anglicka alebo Nemecka a o rozdelenie koristi priblížila pohltenie všetkých síl spoločnosti dravou štátnou mocou k úplnej katastrofe.
Engels vedel už roku 1891 poukazovať na „konkurenciu vo výbojoch” ako na jednu z najdôležitejších charakteristických čŕt zahraničnej politiky veľmocí, kým ničomníci sociálneho šovinizmu v rokoch 1914 – 1917 (keď sa práve z tejto konkurencie, ktorá sa mnohonásobne vyostrila, zrodila imperialistická vojna) zastierajú obranu lúpežných záujmov „svojej” buržoázie frázami o „obrane vlasti”, o „obrane republiky a revolúcie” a podobne!
Na udržiavanie špeciálnej verejnej moci, stojacej nad spoločnosťou, sú potrebné dane a štátne pôžičky.
„Úradníci, ktorí majú v rukách verejnú moc a právo vymáhať dane – píše Engels – stoja tu teraz ako orgány spoločnosti nad spoločnosťou. Slobodná a dobrovoľná úcta, ktorá sa prejavovala orgánom rodového zriadenia, im už nestačí, aj keby ju mohli mať ...” Vydávajú sa osobitné zákony o posvätnosti a nedotknuteľnosti úradníkov. „Najnaničhodnejší policajný sluha” má viac autority než predstavitelia rodu, ale aj hlavný veliteľ vojenskej moci civilizovaného štátu by mohol závidieť starešinovi rodu „nie palicou získanú úctu” spoločnosti.
Tu sa formuluje otázka privilegovaného postavenia úradníkov ako orgánov štátnej moci. Predovšetkým vyvstáva otázka: čo ich stavia nad spoločnosť? Uvidíme, ako riešila túto teoretickú otázku prakticky Parížska komúna roku 1871 a ako ju reakčne preškrtával Kautsky roku 1912.
„Keďže štát vznikol z potreby držať na uzde triedne protiklady, ale keďže súčasne vznikol uprostred konfliktu týchto tried, tak je spravidla štátom najmocnejšej, ekonomicky vládnucej triedy, ktorá sa tým stáva aj politicky vládnucou triedou, a tak získava nové prostriedky na podmanenie a na vykorisťovanie utláčanej triedy ...”
Nielen staroveký a feudálny štát bol orgánom vykorisťovania otrokov a nevoľníkov, ale i „moderný zastupiteľský štát je orgánom vykorisťovania námezdnej práce kapitálom. No výnimočne sa vyskytujú obdobia, keď bojujúce triedy sú takmer v rovnováhe, takže štátna moc ako zdanlivá sprostredkovateľka na chvíľu dosiahne istú samostatnosť proti obom.“ Takou bola absolutistická monarchia 17. a 18. storočia, bonapartizmus prvého a druhého cisárstva vo Francúzsku a Bismarck v Nemecku.
Takáto je – dodávame my – vláda Kerenského v republikánskom Rusku, keď prešla k prenasledovaniu revolučného proletariátu v čase, keď soviety (pretože ich vedú maloburžoázni demokrati) sú už bezmocné, ale buržoázia ešte nie je dostatočne silná, aby soviety priamo rozohnala.
V demokratickej republike – pokračuje Engels – „bohatstvo vykonáva svoju moc nepriamo, ale tým istejšie” a to, po prvé, „priamym podplácaním úradníkov” (Amerika), po druhé, prostredníctvom „zväzku medzi vládou a burzou” (Francúzsko a Amerika).
V súčasnosti imperializmus a nadvláda bánk rozvinuli na neobyčajné umenie oba tieto spôsoby obrany a uplatňovania všemocnosti bohatstva vo všemožných demokratických republikách. Ak napríklad už v prvých mesiacoch demokratickej republiky v Rusku (možno povedať v medových týždňoch manželstva „socialistov” Eserov a Menševikov s buržoáziou) sabotoval Palčinský v koaličnej vláde všetky opatrenia, ktorými sa mali skrotiť kapitalisti a zamedziť ich hrabivosť a okrádanie štátnej pokladnice pri vojenských dodávkach, ak potom po odchode Palčinského z ministerstva (no zamenili ho, pravda, druhým, rovnakým Palčinským) ho kapitalisti odmenili miestočkom s platom 120 000 rubľov ročne – čože je to? Priama korupcia alebo nepriama? Je to spojenectvo vlády so syndikátmi, či „len” priateľské styky? Akú úlohu hrajú Černovovia, Ceretelovia, Avksentievovia a Skobelevovia? – Sú priamymi spojencami milionárov okrádajúcich štátnu pokladnicu, alebo len nepriamymi?
Všemocnosť bohatstva je za demokratickej republiky preto istejšia, lebo nezávisí od zlej politickej škrupiny kapitalizmu. Demokratická republika je najlepšia možná politická škrupina kapitalizmu, a preto kapitál, keď sa bol zmocnil tejto najlepšej škrupiny (prostredníctvom Palčinských, Černovov, Ceretelov a spol.), zakladá svoju moc tak spoľahlivo a tak iste, že nijaká výmena osôb, ani ustanovení, ani strán buržoáznej demokratickej republiky neotrasie touto mocou.
Treba ešte poznamenať, že Engels celkom jasne nazýva všeobecné volebné právo nástrojom nadvlády buržoázie. Berúc do úvahy dlhoročné skúsenosti nemeckej sociálnej demokracie, všeobecné volebné právo je „meradlom zrelosti triedy pracujúcich. Viac dať nemôže a v terajšom štáte nikdy viac ani nedá”.
Maloburžoázni demokrati, ako naši Eseri a Menševici a taktiež ich vlastní bratia, všetci sociálni šovinisti a oportunisti západnej Európy, čakajú práve od všeobecného volebného práva viac. Sami uznávajú a vštepujú ľudu falošný názor, že všeobecné volebné právo by mohlo „v terajšom štáte” naozaj tlmočiť vôľu väčšiny pracujúcich a zaistiť jej uskutočnenie.
Môžeme tu iba zaznamenať tento falošný názor a poukázať len na to, že celkom jasný, presný, konkrétny Engelsov výrok sa prekrúca na každom kroku v propagande a agitácii oficiálnych (t.j. oportunistických) socialistických strán. Náš ďalší výklad Marxových a Engelsových názorov o „terajšom” štáte podrobne vysvetľuje celú falošnosť tohto názoru, ktorý tu Engels zavrhuje.
Celkový súhrn svojich názorov podáva Engels vo svojom najpopulárnejšom diele týmito slovami:
„Štát teda nejestvuje od večnosti. Boli spoločnosti, ktoré sa obišli bez neho, ktoré nemali ani tušenia o štáte a štátnej moci. Na istom stupni ekonomického vývoja, ktorý bol nevyhnutne spojený s rozdelením spoločnosti na triedy, sa týmto rozdelením stal štát potrebou. Blížime sa teraz rýchlym krokom k tomu vývojovému stupňu výroby, na ktorom existencia týchto tried nielen prestáva byť potrebou, ale stáva sa priam prekážkou výroby. Tieto triedy padnú tak neodvratne, ako prv vznikli. So zánikom tried zanikne neodvratne štát. Spoločnosť, ktorá reorganizuje výrobu na základe slobodného a rovného združenia producentov, odloží celý štátny stroj tam, kam bude patriť: do múzea starožitností, vedľa kolovratu a bronzovej sekery.”
Zriedkakedy sa stretávame s týmto citátom v propagačnej a agitačnej literatúre súčasnej sociálnej demokracie. No i vtedy, keď sa s týmto citátom stretneme, uvádzajú ho poväčšine tak, ako by sa klaňali modle, t.j. aby oficiálne vyjadrili úctu Engelsovi, bez akéhokoľvek pokusu vmyslieť sa do toho, aký hlboký a široký rozmach revolúcie sa predpokladá tým „poslaním celého štátneho stroja do múzea starožitností”. Nevidno zväčša ani len pochopenie toho, čo Engels nazýva štátnym strojom.
Engelsove slová o „odumieraní” štátu sú tak široko známe, tak často sa citujú, tak hmatateľne ukazujú, v čom spočíva prispôsobovanie marxizmu pre oportunizmus, že je nevyhnutné podrobne sa nimi zaoberať. Uvedieme celú úvahu, z ktorej sú vzaté:
„Proletariát preberá štátnu moc a premieňa predovšetkým výrobné prostriedky na štátne vlastníctvo. No tým odstraňuje sám seba ako proletariát, tým odstraňuje všetky triedne rozdiely a triedne protiklady a súčasne s tým aj štát. Spoločnosti, ktorá doteraz jestvovala a jestvuje, ktorá sa vyvíja v triednych protikladoch, bol nevyhnutný štát, t.j. organizácia vykorisťovateľskej triedy na zachovanie jej vonkajších podmienok výroby, čiže najmä pre násilné udržanie vykorisťovanej triedy v podmienkach útlaku, určených daným spôsobom výroby (otroctvo, nevoľníctvo, námezdná práca). Štát bol oficiálnym predstaviteľom celej spoločnosti, jeho sústredením vo viditeľnej korporácii, no bol takým iba natoľko, nakoľko bol štátom tej triedy, ktorá vo svojej epoche jediná predstavovala celú spoločnosť. V staroveku bol štátom otrokárov – štátnych občanov, v stredoveku štátom feudálnej šľachty a dnes – buržoázie. Keď sa štát nakoniec stane naozaj predstaviteľom celej spoločnosti, vtedy sám seba robí zbytočným. Od toho času, až nebude ani jednej spoločenskej triedy, ktorú by bolo treba udržať v útlaku, od toho času keď zmiznú súčasne s triednou nadvládou, súčasne s bojom o individuálne jestvovanie, vzniknutým terajšou anarchiou vo výrobe, tie zrážky a excesy (výstrelky), ktoré vyplývajú z tohto boja – od tej chvíle nebude tu čo utláčať, nebude ani potrebná špeciálna moc na utláčanie, štát. Prvý akt, v ktorom vystupuje štát naozaj ako predstaviteľ celej spoločnosti – zmocnenie sa výrobných prostriedkov v mene spoločnosti – stane sa súčasne jeho posledným samostatným aktom ako štátu. Zasahovanie štátnej moci do spoločenských vzťahov sa vtedy stane postupne vo všetkých oblastiach zbytočným a usína samo od seba. Namiesto vlády nad osobami nastupuje správa vecí a vedenie výrobných procesov. Štát sa „nezrušuje”, štát odumiera. Na tomto základe treba hodnotiť heslo „slobodný ľudový štát”, heslo, ktoré má dočasné agitačné oprávnenie, ale koniec-koncov je vedecky bezpodstatné. Na tomto základe treba hodnotiť taktiež požiadavku takzvaných anarchistov, aby sa štát odstránil z dneška na zajtra.” („Prevrat vedy pána Eugena Dühringa”, str. 302 – 303 III. nemeckého vydania)
Bez obavy, že sa zmýlime, možno povedať, že z tejto Engelsovej úvahy, neobyčajne bohatej na myšlienky, si socialistická ideológia súčasných socialistických strán skutočne osvojila iba to, že štát podľa Marxa „odumiera”, na rozdiel od anarchistického učenia o „zrušení” štátu. Takto okyptiť marxizmus znamená zredukovať ho na oportunizmus, lebo výsledkom takéhoto „výkladu” je len nejasná predstava o pomalej, rovnomernej, postupnej zmene bez skokov a búrok, bez revolúcie. „Odumieranie” štátu v bežnom, všeobecne rozšírenom, v masovom – ak tak možno povedať – poňatí nepochybne znamená zastierať, ak nie odmietať revolúciu.
Takýto „výklad” je najhrubším prekrúcaním marxizmu prospešným iba pre buržoáziu a z pohľadu teórie je založený na opomínaní veľmi dôležitých okolností a dôvodov, uvedených ešte aj v tejto Engelsovej sumarizujúcej úvahe, ktorú sme citovali v plnom znení.
Po prvé. Na samom začiatku tejto úvahy hovorí Engels, že preberaním štátnej moci proletariát „tým zároveň odstraňuje štát ako štát”. Premýšľať o tom, čo to znamená – to sa nerobí. Obyčajne sa to buď úplne ignoruje, alebo pokladá za akúsi Engelsovu „hegelovskú slabosť”. Tieto slová skutočne vyjadrujú v krátkosti skúsenosti jednej z najväčších proletárskych revolúcií, skúsenosti Parížskej komúny roku 1871, o čom si podrobnejšie povieme na príslušnom mieste. Engels tu skutočne hovorí o „odstránení“ buržoázneho štátu proletárskou revolúciou, zatiaľ čo slová o odumieraní sa vzťahujú na zvyšky proletárskej štátnosti po socialistickej revolúcii. Buržoázny štát podľa Engelsa „neodumiera”, ale proletariát ho „odstraňuje” počas revolúcie. Po tejto revolúcii odumiera proletársky štát či pološtát.
Po druhé. Štát je „špeciálnou mocou na utláčanie”. Táto Engelsova veľkolepá a nanajvýš hlboká definícia, je tu formulovaná celkom jasne. Ale z nej vyplýva, že „špeciálnu moc na utláčanie” proletariátu buržoáziou, miliónov pracujúcich hŕstkou boháčov, treba vymeniť za „špeciálnu moc na utláčanie” buržoázie proletariátom (diktatúrou proletariátu). V tom spočíva „akt” zmocnenia sa výrobných prostriedkov v mene spoločnosti. A je celkom očividné, že takéto vystriedanie jednej (buržoáznej) „špeciálnej moci” druhou (proletárskou) „špeciálnou mocou” sa už vonkoncom nemôže diať v podobe „odumierania”.
Po tretie. o „odumieraní” – a ešte vypuklejšie a farebnejšie – o „usínaní” hovorí Engels úplne jasne a jednoznačne vo vzťahu k epoche po „zmocnení sa výrobných prostriedkov štátom v mene celej spoločnosti”, t.j. po socialistickej revolúcii. Všetci vieme, že politickou formou „štátu” v je tej epoche najúplnejšia demokracia. No nikomu z oportunistov, nehanebne prekrúcajúcich marxizmus, nepríde na um, že tu Engels hovorí o „usínaní” a „odumieraní” demokracie. Na prvý pohľad sa to zdá čudné. No nechápe to iba ten kto nechápe, že aj demokracia je štátom a teda i demokracia zmizne, keď zmizne štát. Buržoázny štát môže „odstrániť” iba revolúcia. Štát vo všeobecnosti, t.j. najúplnejšia demokracia, môže iba „odumrieť”.
Po štvrté. Hneď keď vyložil svoju tézu: „štát odumiera,” Engels konkrétne vysvetľuje, že táto téza je namierená tak proti oportunistom ako aj proti anarchistom. Tu Engels uvádza v prvom rade ten záver z tézy o „odumieraní štátu”, ktorý je namierený proti oportunistom.
Možno sa staviť, že z 10 000 ľudí, ktorí čítali alebo počuli o „odumieraní” štátu, 9990 vôbec nevie alebo si nepamätá, že Engels svoje závery z tejto tézy nenamieril len proti anarchistom. A z ostatných desiatich ľudí iste deväť nevie, čo je to „slobodný ľudový štát”, a prečo útok na toto heslo je útokom proti oportunistom. Tak sa píšu dejiny! Tak sa veľké revolučné učenie nenápadne prekrúca v duchu prevládajúcej prostoduchosti. Záver proti anarchistom bol tisíc ráz opakovaný, zvulgarizovaný, vtĺkaný do hláv v najprostejšej forme, až nadobudol silu predsudku. Ale záver proti oportunistom preškrtali a zabudli!
„Slobodný ľudový štát” bol programovou požiadavkou a bežným heslom nemeckých sociálnych demokratov v sedemdesiatych rokoch. V tomto hesle niet nijakého politického obsahu okrem meštiacky okázalého opísania pojmu demokracie. Kým šlo o legálnu narážku na demokratickú republiku, bol Engels ochotný dočasne ospravedlniť toto heslo z agitačného hľadiska. No toto heslo bolo oportunistické, lebo vyjadrovalo nielen prikrášľovanie buržoáznej demokracie, ale aj nepochopenie socialistickej kritiky štátu ako takého. Sme za demokratickú republiku, ako najlepšiu formu štátu pre proletariát za kapitalizmu, no nemáme právo zabúdať, že námezdné otroctvo je údelom ľudu aj v najdemokratickejšej buržoáznej republike. Navyše, každý štát je „špeciálna moc” utláčanej triedy. A preto je každý štát neslobodný a neľudový. Marx a Engels to neraz vysvetľovali svojim straníckym súdruhom v sedemdesiatych rokoch.
Po piate. V tom istom Engelsovom diele, z ktorého si všetci pamätajú len úvahu o odumieraní štátu, je aj úvaha o význame násilnej revolúcie. Historické hodnotenie jej úlohy sa u Engelsa mení na ozajstný chválospev násilnej revolúcie. To si nikto nepamätá, o význame tejto myšlienky sa v súčasných socialistických stranách nehovorí a ani len neuvažuje, tieto myšlienky nemajú v každodennej propagande a agitácii medzi masami nijakú úlohu. A pritom sú s „odumieraním” štátu nerozlučnou súčasťou jedného organického celku.
Engels usudzuje:
„O tom, že násilie má v dejinách tiež inú úlohu” (okrem vykonávateľa zla) „najmä úlohu revolučnú, že podľa Marxových slov je pôrodnou babou každej starej spoločnosti, keď je tehotná novou spoločnosťou, že násilie je nástrojom, ktorým si spoločenské hnutie prebíja cestu a láme skamenené, odumierajúce politické formy – o všetkom tom niet ani slova u pána Dühringa. Len so vzdychaním a nariekaním pripúšťa možnosť toho, že na zvrhnutie vykorisťovateľskej ekonomiky bude treba azda použiť násilie – žiaľbohu, ráčte prepáčiť! – lebo akékoľvek použitie násilia demoralizuje vraj toho, kto ho používa. A toto sa hovorí, nehľadiac na ten veľký morálny a ideový rozmach, ktorý je výsledkom každej víťaznej revolúcie! a toto sa hovorí v Nemecku, kde násilná zrážka, ktorá sa predsa ľudu môže nanútiť, mala by prinajmenšom tú výhodu, že by vyhubila otrockého ducha, ktorý prenikol do národného vedomia ponížením Tridsaťročnej vojny3. Smie sa ponúkať toto bezfarebné, ochabnuté, slabošské popovské myslenie najrevolučnejšej strane, akú len poznajú dejiny?” (str. 193 tretieho nemeckého vydania, koniec IV. kapitoly II. časti.)
Ako možno zlúčiť v jedinom učení tento chválospev násilnej revolúcie, ktorý Engels nástojčivo pripomína nemeckým sociálnym demokratom v rokoch 1878 až 1894, t.j. až do svojej smrti, s teóriou „odumierania” štátu?
Zvyčajne sa jedno s druhým zlučuje eklekticky, bezideovo alebo sofisticky sa ľubovoľne (alebo aby vyhoveli držiteľom moci) vytrháva tu jeden, tu druhý výrok, pričom sa v 99 prípadoch zo 100, ak nie častejšie, stavia do popredia práve „odumieranie”. Dialektika sa zamieňa s eklekticizmom: to je ten najzvyčajnejší, najrozšírenejší jav v oficiálnej sociálnodemokratickej literatúre našich dní, čo sa marxizmu týka. Takáto zámena, pravda, nie je novinkou – vyskytovala sa dokonca i v dejinách klasickej gréckej filozofie. Keď je marxizmus prekrúcaný na oportunizmus, vydávanie eklekticizmu za dialektiku masy pomýli najľahšie, lebo ponúka zdanlivé uspokojenie – zdá sa, že berie do úvahy všetky stránky procesu, všetky vývinové tendencie, všetky protichodné vplyvy a pod., ale v skutočnosti neponúka nijaké ucelené a revolučné chápanie procesu spoločenského vývinu.
Už sme hovorili a ďalej podrobnejšie ukážeme, že Marxovo a Engelsovo učenie o nevyhnutnosti násilnej revolúcie sa vzťahuje na buržoázny štát. Tento štát nemožno nahradiť štátom proletárskym (diktatúrou proletariátu) „odumieraním”, ale podľa všeobecného pravidla iba násilnou revolúciou: Engelsov chválospev na násilnú revolúciu, ktorý úplne zodpovedá mnohým Marxovým vyhláseniam (spomeňme si na koniec Biedy filozofie a Komunistického manifestu s hrdým, otvoreným vyhlásením nevyhnutnosti násilnej revolúcie, spomeňme si na Kritiku Gothajského programu roku 18754, takmer o tridsať rokov neskoršie, kde Marx neúprosne bičuje oportunizmus tohto programu), rozhodne nie je „impulzívny“, vôbec nie je deklamáciou či polemickým výpadom. Nevyhnutnosť systematicky vychovávať masy v tomto a práve v tomto názore o násilnej revolúcii tvorí základ celého Marxovho a Engelsovho učenia. Zrada ich učenia sociálne šovinistickými a kautskovskými smermi, ktoré dnes prevládajú, sa prejavuje tak hmatateľne, že jeden aj druhý smer zabúda na takúto propagandu, na takúto agitáciu.
Vystriedať buržoázny štát proletárskym nie je možné bez násilnej revolúcie. Odstrániť proletársky štát t.j. odstrániť štát všeobecne, nie je možné inak ako „odumieraním”. Marx a Engels podrobne a konkrétne rozvíjali tieto názory, skúmajúc každú jednotlivú revolučnú situáciu, analyzujúc poučenie zo skúseností každej jednotlivej revolúcie. Prejdeme teda k tejto nesporne najdôležitejšej časti ich učenia.
Prvé diela zrelého marxizmu, Bieda filozofie a Komunistický manifest, vznikli práve v predvečer revolúcie roku 1848. Následkom tejto okolnosti, popri výkladoch všeobecných základov marxizmu, tu do istej miery máme odraz vtedajšej situácie, a preto snáď bude primerané preskúmať, čo autori týchto diel hovoria o štáte bezprostredne pred svojimi závermi zo skúsenosti rokov 1848 – 1851.
Marx v Biede filozofie píše:
Je poučné porovnať s týmto všeobecným výkladom myšlienky o zmiznutí štátu po odstránení tried ten výklad, ktorý je podaný v Komunistickom manifeste, napísanom Marxom a Engelsom o niekoľko mesiacov neskôr, a to v novembri 1847:„Trieda pracujúcich postaví v priebehu vývinu namiesto starej buržoáznej spoločnosti také združenie, ktoré vylučuje všetky triedy a ich protiklad: nebude už vlastne nijakej politickej moci, lebo práve politická moc je oficiálnym výrazom protikladu tried v buržoáznej spoločnosti” (str. 182 nemeckého vydania z roku 1885).
„... Opisujúc najvšeobecnejšie fázy vývinu proletariátu, sledovali sme viac-menej skrytú občiansku vojnu v terajšej spoločnosti až po chvíľu, keď prepuká v otvorenú revolúciu a proletariát násilným zvrhnutím buržoázie zakladá svoju vládu ...”
„... Videli sme už vyššie, že prvým krokom v revolúcii pracujúcich je pozdvihnutie proletariátu na vládnucu triedu, vydobytie demokracie.”
„Proletariát využije svoju politickú moc na to, aby postupne vyrval buržoázii všetok kapitál, aby sústredil všetky výrobné nástroje v rukách štátu, t.j. proletariátu zorganizovaného ako vládnuca trieda, a aby čo najrýchlejšie rozmnožil množstvo produktívnych síl.” (str. 31 a 37 VII. nemeckého vydania z roku 1906)
Tu vidíme formuláciu jednej z najpozoruhodnejších a najdôležitejších myšlienok marxizmu v otázke štátu, najmä myšlienky „diktatúry proletariátu“ (ako začali hovoriť Marx a Engels po Parížskej komúne), a potom najzaujímavejšiu definíciu štátu, patriacu taktiež medzi zabudnuté slová marxizmu: „štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako vládnuca trieda”. Túto definíciu nielen že prevládajúca propagačná a agitačná literatúra oficiálnych sociálnodemokratických strán nikdy nevysvetlila. Keby len to. Zabudli na ňu práve preto, že je úplne nezlučiteľná s reformizmom a dáva po nose zvyčajným oportunistickým predsudkom a malomeštiackym ilúziám o „pokojnom rozvoji demokracie”.
Proletariát potrebuje štát – to opakujú všetci oportunisti, sociálni šovinisti a kautskisti, uisťujú nás, že také je Marxovo učenie, no „zabúdajú” doložiť, že po prvé: podľa Marxa proletariát potrebuje iba odumierajúci štát, t.j. štát, usporiadaný tak, aby hneď začal odumierať a nemohol neodumierať. A po druhé: pracujúci potrebujú štát, „t.j. proletariát, zorganizovaný ako vládnuca trieda”.
Štát je špeciálnou organizáciou moci, je organizáciou násilia na potláčanie ktorejkoľvek triedy. Akúže triedu musí proletariát potláčať? Prirodzene, iba vykorisťovateľskú triedu, t.j. buržoáziu. Pracujúci potrebujú štát iba na to, aby potlačili odpor vykorisťovateľov, no riadiť toto potlačenie, uskutočniť ho, môže len proletariát, ako jediná dôsledne revolučná trieda, jediná trieda, ktorá je schopná zjednotiť všetkých pracujúcich a vykorisťovaných v boji proti buržoázii a úplne ju zvrhnúť.
Vykorisťovateľské triedy potrebujú politickú moc v záujme podpory vykorisťovania, t.j. v koristníckom záujme nepatrnej menšiny proti ohromnej väčšine ľudu. Vykorisťované triedy potrebujú politickú moc v záujme úplného odstránenia akéhokoľvek vykorisťovania, t.j. v záujme ohromnej väčšiny ľudu proti nepatrnej menšine súčasných otrokárov, t.j. statkárov a kapitalistov.
Maloburžoázni demokrati, títo pseudosocialisti, nahradzovali triedny boj snami o dorozumení tried, o socialistickej premene spoločnosti snívali tiež nie ako o zvrhnutí vlády vykorisťovateľskej triedy, ale ako o pokojnom podrobení menšiny väčšine, ktorá pochopila svoje úlohy. Táto maloburžoázna utópia je nerozlučne spätá s uznávaním nadtriedneho štátu a viedla v praxi k zrade záujmov pracujúcich tried, ako to napríklad dokázali aj dejiny francúzskych revolúcií roku 1848 a 1871, ako to dokázala skúsenosť „socialistickej” účasti v buržoáznych ministerstvách v Anglicku, vo Francúzsku, v Taliansku a v iných krajinách koncom 19. storočia a počiatkom 20. storočia.
Marx po celý svoj život bojoval proti tomuto maloburžoáznemu socializmu, ktorý teraz vzkriesili v Rusku strany Eserov a Menševikov. Marx rozvinul učenie o triednom boji dôsledne, až po učenie o politickej moci a štáte.
Zvrhnúť nadvládu buržoázie môže len proletariát ako samostatná trieda, ktorej ekonomické existenčné podmienky ju pripravujú na takéto zvrhnutie a dávajú jej možnosť a silu uskutočniť ho. Zatiaľ čo buržoázia rozdrobuje, rozptyľuje roľníctvo a všetky maloburžoázne vrstvy, ona stmeľuje, zjednocuje, organizuje proletariát. Vďaka svojej ekonomickej úlohe vo veľkovýrobe, len proletariát môže byť vodcom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných más, ktoré buržoázia vykorisťuje, utláča a dusí často nie menej, ale ešte viac ako proletárov, no nie sú schopné samostatne bojovať za svoje oslobodenie.
Učenie o triednom boji, aplikované Marxom na otázku štátu a socialistickej revolúcie, vedie nevyhnutne k uznaniu politickej nadvlády proletariátu, jeho diktatúry, t.j. moci, o ktorú sa nedelí s nikým a ktorá sa bezprostredne opiera o ozbrojenú silu más. Zvrhnúť buržoáziu možno iba premenou proletariátu na vládnucu triedu, ktorá je schopná potlačiť nevyhnutný, zúfalý odpor buržoázie a zorganizovať všetky pracujúce a vykorisťované masy pre nový ekonomický poriadok.
Proletariát nevyhnutne potrebuje štátnu moc, centralizovanú organizáciu sily, organizáciu násilia ako na potlačenie odporu vykorisťovateľov, tak aj na vedenie ohromnej masy obyvateľstva, roľníctva, maloburžoázie a poloproletárov pri zriaďovaní socialistickej ekonomiky.
Vychovávajúc stranu pracujúcich, vychováva marxizmus predvoj proletariátu, ktorý je schopný uchopiť moc a viesť všetok ľud k socializmu, usmerňovať a organizovať nové zriadenie, byť učiteľom, vedúcim a lídrom všetkých pracujúcich a vykorisťovaných pri budovaní svojho spoločenského života bez buržoázie a proti buržoázii. Na druhej strane dnes prevládajúci oportunizmus v strane pracujúcich vychováva predstaviteľov lepšie platených pracujúcich, ktorí sa odtŕhajú od más a zariadili si znesiteľné podmienky za kapitalizmu, predávajú za misu šošovice svoje právo prvorodeného, t.j. vzdávajú sa úlohy revolučných lídrov ľudu proti buržoázii.
„Štát, t.j. proletariát, zorganizovaný ako vládnuca trieda” – táto Marxova teória je nerozlučne spätá s celým jeho učením o revolučnej úlohe proletariátu v dejinách. Dovŕšením tejto úlohy je proletárska diktatúra, politická nadvláda proletariátu.
No ak proletariát potrebuje štát ako špeciálnu organizáciu násilia proti buržoázii, tak sa nám ponúka otázka, či je mysliteľné vytvoriť takúto organizáciu bez predchádzajúceho odstránenia a bez rozbúrania tej štátnej mašinérie, ktorú si vytvorila buržoázia? Až k tejto otázke sa dostáva Komunistický manifest a Marx o nej hovorí, keď zhŕňa výsledky skúseností revolúcie rokov 1848 – 1851.
V otázke štátu, ktorou sa zaoberáme, Marx zhŕňa výsledky revolúcie rokov 1848 – 1851 v tejto úvahe z diela Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta:
„Ale revolúcia je dôkladná. Ešte len prechádza cez očistec. Koná svoju prácu metodicky. Do 2. decembra 1851 (deň keď Ľudovít Bonaparte vykonal štátny prevrat) skončila polovicu svojej prípravnej práce, teraz dokončuje druhú polovicu. Spočiatku zdokonaľuje parlamentnú moc, aby ju mohla zvrhnúť. Teraz, keď toto dosiahla, zdokonaľuje výkonnú moc, redukuje ju na jej najčistejší výraz, izoluje ju, stavia ju proti sebe ako jedinú výtku, aby proti nej sústredila všetky svoje ničivé sily [zvýraznené nami]. A keď revolúcia dokončí túto druhú polovicu svojej prípravnej práce, vyskočí Európa zo svojho miesta a triumfálne povie: dobre ryješ, starý krt! [pozn. ed.: Hamlet, 1. dejstvo, 5. obraz - Hegelom často požívaná fráza]”
„... Táto výkonná moc so svojou ohromnou byrokratickou a vojenskou organizáciou, so svojím zložitým a umelým štátnym strojom, s touto polmiliónovou armádou úradníkov a ďalšou polmiliónovou armádou vojakov, tento strašný parazitický organizmus, ktorý zamotáva do siete celé telo francúzskej spoločnosti a zapchávajúci všetky jej póry, vznikol v dobe absolutistickej monarchie za úpadku feudalizmu, za úpadku, ktorý ho pomohol urýchliť.” Prvá francúzska revolúcia rozvinula centralizáciu, „ale zároveň [rozšírila] objem, atribúty a počet pomocníkov vládnej moci. Napoleon dovŕšil tento štátny stroj“. Legitímna monarchia a júlová monarchia „nepridali nič nové okrem väčšej deľby práce ...”
„... Napokon bola parlamentná republika vo svojom boji proti revolúcii prinútená zosilniť prostriedky a centralizáciu vládnej moci spolu s represívnymi opatreniami. Všetky prevraty zdokonaľovali tento stroj namiesto toho, aby ho rozbili [zvýraznené nami]. Strany, ktoré sa striedali, zápasili o nadvládu, považovali uchvátenie tejto ohromnej štátnej budovy za hlavnú korisť svojho víťazstva.” (Osemnásty brumaire Ľudovíta Bonaparta, str. 98 – 99, štvrté vydanie, Hamburg, 1907.)
V tejto skvelej úvahe robí marxizmus ohromný krok dopredu v porovnaní s Komunistickým manifestom. Tam sa otázka štátu formuluje ešte veľmi abstraktne, v najvšeobecnejších pojmoch a výrazoch. Tu sa však otázka štátu formuluje konkrétne a záver sa robí neobyčajne presne, určito a prakticky hmatateľne: všetky predošlé revolúcie zdokonaľovali štátny stroj, no treba ho rozbiť, rozbúrať.
Tento záver je hlavný a základný v učení marxizmu o štáte. A práve na tento základ nielen, že prevládajúce sociálnodemokratické strany úplne zabudli, ale (ako ďalej uvidíme) ho najvýznamnejší teoretik II. internacionály, Karl Kautsky, aj priamo prekrútil.
V Komunistickom manifeste sú zhrnuté všeobecné výsledky dejín, ktoré nás nútia chápať štát ako orgán triednej nadvlády a vedú nás k nevyhnutnému záveru, že proletariát nemôže zvrhnúť buržoáziu ak najprv nedobyl politickú moc, ak nezískal politickú nadvládu, ak nepremenil štát na „proletariát, zorganizovaný ako vládnucu triedu”, a že tento proletársky štát ihneď po svojom víťazstve začne odumierať, lebo v spoločnosti bez triednych rozporov je štát nepotrebný a nemožný. Nie je tu položená otázka, aká má byť táto náhrada buržoázneho štátu štátom proletárskym z hľadiska historického vývoja.
Práve túto otázku si v roku 1852 kladie a rieši Marx. Verný svojej filozofii dialektického materializmu, Marx považuje historické skúsenosti veľkých revolučných rokov 1848 – 1851 za základ. Marxovo učenie je aj tu, ako aj vždy, bilanciou skúseností osvetlenou hlbokým filozofickým svetovým názorom a bohatou znalosťou dejín.
Otázka štátu je formulovaná konkrétne: Ako historicky vznikol buržoázny štát a buržoázny stroj, nevyhnutný pre nadvládu buržoázie? Ako sa menil tento stroj, ako sa vyvíjal v priebehu buržoáznych revolúcií a pri samostatných počinoch utláčaných tried? Aké sú úlohy proletariátu vo vzťahu k tomuto štátnemu stroju?
Centralizovaná štátna moc, charakteristická pre buržoáznu spoločnosť, vznikla v dobe pádu absolutizmu. Najcharakteristickejšie pre tento štátny stroj sú dve inštitúcie: úradníctvo a stála armáda. V Marxových a Engelsových dielach sa neraz hovorí o tom, že sú tieto inštitúcie spojené s buržoáziou tisícami nitiek. Skúsenosti každého pracujúceho túto spojitosť vykresľujú neobyčajne názorne a dôrazne. Trieda pracujúcich sa túto spojitosť učí poznávať na vlastnej koži, preto si učenie o nevyhnutnosti tejto spojitosti ľahko osvojuje a pevne chápe – učenie, ktoré maloburžoázni demokrati buď hlúpo a ľahkomyseľne popierajú, alebo ešte ľahkomyseľnejšie „vo všeobecnosti” uznávajú, no zabúdajú na zodpovedajúce praktické dôsledky.
Úradníctvo a stála armáda je parazit na tele buržoáznej spoločnosti – parazit zrodený z vnútorných rozporov, ktoré túto spoločnosť roztŕhajú, no parazit, ktorý „upcháva” jej životné póry. Kautskovský oportunizmus, teraz prevládajúci v oficiálnej sociálnej demokracii, považuje názor o štáte ako o parazitnom organizme za špeciálne a výlučne záležitosť anarchizmu. Je pochopiteľné, že toto prekrúcanie marxizmu je neobyčajne výhodné pre tých malomeštiakov, ktorí neslýchaným spôsobom zneuctili socializmus ospravedlňovaním a prikrášľovaním imperialistickej vojny, používajúc pre ňu pojem „obrana vlasti” – no predsa len ide o úplné prekrúcanie.
Vo všetkých buržoáznych revolúciách, ktorých od pádu feudalizmu videla Európa mnoho, sa vyvíja, zdokonaľuje a zosilňuje tento úradnícky a vojenský aparát. Veľká buržoázia si priťahuje a v značnej miere si podrobuje maloburžoáziu hlavne týmto aparátom, ktorý poskytuje horným vrstvám roľníctva, drobným remeselníkom, obchodníkom a im podobným pomerne pohodlné, pokojné a čestné miestočká, ktoré stavajú držiteľov týchto postov nad ľud. Všimnite si, čo sa stalo v Rusku za pol roka po 27. februári 1917: úradnícke miesta, ktoré predtým dávali prednostne Černosotencom, sa stali korisťou Kadetov, Menševikov a Eserov. V podstate vôbec nemysleli na nijaké seriózne reformy, usilujúc sa ich odkladať do Ústavodarného zhromaždenia a ústavodarné zhromaždenie odkladať pomaličky do konca vojny! No s delením koristi, s obsadzovaním miestočiek ministrov, štátnych tajomníkov, generálnych gubernátorov a pod. A pod. neotáľali a na nijaké Ústavodarné zhromaždenie nečakali! Hra s kombináciami o zložení vlády bola v podstate iba výrazom tohto delenia a nového rozdeľovania koristi, ktorá prebiehala hore i dolu, v celej krajine, v celej centrálnej i miestnej správe. Výsledok, objektívny výsledok za pol roka od 27. februára 1917 je nesporný: reformy odložili, rozdelenie úradníckych miestočiek uskutočnili a „chyby” pri rozdelení napravili v niektorých prípadoch novým rozdelením.
No čím častejšie je úradnícky aparát prerozdeľovaný medzi rozličnými buržoáznymi a maloburžoáznymi stranami (medzi Kadetmi, Esermi a Menševikmi, ak vezmeme ruský príklad), tým jasnejšie si uvedomujú utláčané triedy a proletariát na ich čele svoje nezmieriteľné nepriateľstvo k celej buržoáznej spoločnosti. Z toho vyplýva nevyhnutnosť pre všetky buržoázne strany, dokonca aj pre tie najdemokratickejšie a „revolučne demokratické“, zosilňovať represie proti revolučnému proletariátu, upevňovať aparát útlaku, t.j. štátny stroj. Takýto priebeh udalostí núti revolúciu „sústrediť všetky ničivé sily” proti štátnej moci, núti ju vytýčiť si ako úlohu nie zlepšiť štátny stroj, ale rozbiť a odstrániť ho.
K takto formulovanej úlohe neviedli logické úvahy, ale skutočný vývoj udalostí, živé skúsenosti rokov 1848 – 1851. To, ako prísne sa Marx pridržiava faktického základu historických skúseností, vidieť na tom, že v roku 1852 ešte konkrétne nekladie otázku, čím nahradiť štátny stroj, ktorý bol práve ničený. Skúsenosti vtedy ešte neposkytli materiál pre riešenie takej otázky, ktorú si dejiny položili neskôr, v roku 1871. V roku 1852 sa s presnosťou prírodovedecko-historického skúmania dalo iba konštatovať, že proletárska revolúcia popošla k úlohe koncentrovať všetky ničivé sily proti štátnej moci, k úlohe rozbúrať štátny stroj.
Tu môže vzniknúť otázka, či je správne zovšeobecňovať skúsenosti, pozorovania a Marxových záverov, preniesť ich do rámca širšieho než sú dejiny Francúzska rokov 1848 – 1851? Aby sme mohli rozobrať túto otázku, pripomíname najprv jednu Engelsovu poznámku, a potom prejdeme k faktom. V predslove k tretiemu vydaniu Osemnásteho brumaira Engels písal:
„Francúzsko je krajina, v ktorej viac ako v iných krajinách dobojovali historický boj tried vždy až do rozhodného konca. Vo Francúzsku vznikali v najostrejších obrysoch tie premenlivé politické formy, v ktorých sa tento triedny boj pohyboval, a v ktorých dostávali svoj výraz jeho výsledky. Francúzsko, toto centrum feudalizmu v stredoveku, od čias renesancie vzorná krajina jednoliatej stavovskej monarchie, rozbilo vo veľkej revolúcii feudalizmus a založilo rýdzu nadvládu buržoázie s takou klasickou zreteľnosťou ako nijaká iná európska krajina. Aj boj vzmáhajúceho sa proletariátu proti vládnucej buržoázii vystupuje tu v takej ostrej forme, ako iné krajiny nepoznajú.” (str. 4 vydania z roku 1907).
Posledná poznámka už nie je aktuálna, lebo od roku 1871 nastala prestávka v revolučnom boji francúzskeho proletariátu, hoci táto prestávka, nech by bola dlhá akokoľvek, nevylučuje vôbec možnosť, že v nastávajúcej proletárskej revolúcii sa prejaví Francúzsko ako klasická krajina triedneho boja do rozhodujúceho konca.
No pozrime sa všeobecne na dejiny pokročilých krajín na konci 19. A na začiatku 20. storočia. Uvidíme, že sa pomalšie, mnohotvárnejšie a na omnoho širšom dejisku odohrával ten istý proces – na jednej strane proces utvárania parlamentnej moci ako v krajinách republikánskych (Francúzsko, Amerika, Švajčiarsko), tak aj v monarchiách (Anglicko, do istej miery Nemecko, Taliansko, škandinávske štáty atď.); na druhej strane proces boja o moc rozličných buržoáznych a maloburžoáznych strán, ktoré si delili a prerozdeľovali korisť úradníckych miestočiek, pričom sa nezmenilo buržoázne zriadenie; no a napokon proces zdokonaľovania a upevňovania výkonnej moci, jej úradníckeho a vojenského aparátu.
Niet nijakých pochybností, že sú to všeobecné črty celého najnovšieho vývoja kapitalistických štátov. Za tri roky, 1848 – 1851, ukázalo Francúzsko v rýchlej, ostrej, koncentrovanej forme tie isté vývojové procesy, ktoré sú charakteristické pre celý kapitalistický svet.
Predovšetkým imperializmus – epocha bankového kapitálu, epocha obrovských kapitalistických monopolov, epocha premeny monopolistického kapitalizmu na štátnomonopolistický kapitalizmus – zaznamenáva neobyčajné posilnenie štátneho stroja, neslýchaný nárast jeho úradníckeho a vojenského aparátu v súvislosti so zosilnením represie proti proletariátu ako v monarchistických, tak aj v najslobodnejších republikánskych krajinách.
Svetové dejiny dnes nesporne vedú ku koncentrácii všetkých síl proletárskej revolúcie pre potreby rozbúrania štátneho stroja v neporovnateľne väčšom meradle ako roku 1852. Najpoučnejší materiál o tom, čím ho proletariát nahradí, poskytla Parížska komúna.
V roku 1907 uverejnil Mehring v časopise Neue Zeit (XXV, 2, 164) výňatky z Marxovho listu Weydemeyerovi z 5. marca 1852. Tento list obsahuje medziiným túto skvelú úvahu:
„Čo sa mňa týka, nepatrí mi ani zásluha, že som objavil jestvovanie tried v súčasnej spoločnosti, ani zásluha, že som objavil ich vzájomný boj. Buržoázny historici dávno predo mnou vyložili historický vývin tohto boja tried a buržoázny národohospodári ekonomickú anatómiu tried. Čo som ja urobil nového, spočívalo v tom, že som dokázal: 1. že jestvovanie tried je späté iba s určitými historickými bojmi, charakteristickými rozvoju výroby (historische Entwicklungkämpfs der Produktion). 2. že triedny boj vedie nevyhnutne k diktatúre proletariátu, 3. že táto diktatúra sama je iba prechodom k odstráneniu akýchkoľvek tried a k spoločnosti bez tried.”
V týchto slovách sa Marxovi podarilo vyjadriť s presvedčivou vypuklosťou po prvé hlavný a základný rozdiel jeho učenia od učenia popredných a najprenikavejších mysliteľov buržoázie, a po druhé podstatu svojho učenia o štáte.
Hlavné v Marxovom učení je triedny boj. Tak sa hovorí a píše veľmi často. No to nie je správne. A z tejto nesprávnosti neustále vzniká oportunistické prekrúcanie marxizmu, jeho falšovanie, aby bol prijateľný pre buržoáziu. Lebo učenie o triednom boji neutvoril Marx, ale buržoázia pred Marxom a je pre buržoáziu, všeobecne vzaté, prijateľné. Kto uznáva iba triedny boj, ten nie je ešte marxista, ten nemusí ešte prekračovať rámec buržoázneho myslenia a buržoáznej politiky. Obmedzovať marxizmus na učenie o triednom boji – znamená okypťovať marxizmus, komoliť ho, redukovať ho na to, čo je prijateľné pre buržoáziu. Marxista je iba ten, čo uznávanie triedneho boja rozširuje na uznávanie diktatúry proletariátu. V tom spočíva najväčší rozdiel medzi marxistom a tuctovým malo- (ale i veľko-) meštiakom. Toto je brúsny kameň ozajstného chápania a osvojenia marxizmu. A niet divu, že keď dejiny Európy priviedli triedu pracujúcich k tejto otázke v praxi, tak nielen všetci oportunisti a reformisti, ale aj všetci kautskisti (ľudia kolíšuci medzi reformizmom a marxizmom) sa ukázali ako úbohí prostáčikovia a maloburžoázni demokrati, ktorí popierajú diktatúru proletariátu. Kautskeho brožúra „Diktatúra proletariátu”, ktorá vyšla v auguste 1918, t.j. omnoho neskôr ako prvé vydanie tejto knižky, je príkladom, ako malomeštiacky prekrúcať a podlo sa zriekať marxizmu v praxi, a pritom ho pokrytecky uznávať slovami (viď moju brožúru: „Proletárska revolúcia a renegát Kautsky”, Petrohrad a Moskva 1918).
Súčasný oportunizmus v osobe jeho hlavného predstaviteľa, bývalého marxistu Karla Kautskeho, prilieha celkom k uvedenej Marxovej charakteristike buržoázneho postoja, lebo tento oportunizmus obmedzuje rámec uznania triedneho boja rámcom buržoáznych pomerov. (A v týchto medziach, v tomto rámci neodmietne ani jeden vzdelaný liberál „v zásade” uznať triedny boj!) Oportunizmus nedovádza uznanie triedneho boja práve do najhlavnejšieho, do obdobia prechodu od kapitalizmu ku komunizmu, od obdobia zvrhnutia buržoázie a jej úplného odstránenia. V skutočnosti je toto obdobie nevyhnutne obdobím nevídane ostrých jeho foriem, a preto i štát tohto obdobia musí byť nevyhnutne štátom novým spôsobom demokratickým (pre proletárov a nemajetných celkovo) a novým spôsobom diktátorským (proti buržoázii).
A ďalej. Podstatu Marxovho učenia o štáte si osvojil iba ten, čo pochopil, že diktatúra jednej triedy je nevyhnutná nielen pre každú triednu spoločnosť celkovo, nielen pre proletariát, ktorý zvrhol buržoáziu, ale aj pre celé historické obdobie, oddeľujúce kapitalizmus od beztriednej spoločnosti, od komunizmu. Formy buržoáznych štátov sú neobyčajne rozmanité, ale ich jadro je jedno: všetky tieto štáty sú tak či inak, no koniec-koncov bezpodmienečne diktatúrou buržoázie. Prechod od kapitalizmu ku komunizmu, pravda, musí vytvoriť veľkú hojnosť a rozmanitosť politických foriem, ale podstata bude nevyhnutne jedna: diktatúra proletariátu.
Je známe, že niekoľko mesiacov pred Komúnou, na jeseň 1870, varoval Marx parížskych pracujúcich, dokazujúc, že pokus zvrhnúť vládu bol by hlúposťou zo zúfalstva. No keď v marci 1871 vnútili pracujúcim rozhodujúci boj a oni ho prijali, keď sa povstanie stalo faktom, Marx s najväčším nadšením vítal proletársku revolúciu, bez ohľadu na zlé predzvesti. Marx nezotrval na pedantskom odsudzovaní „nevčasného” hnutia ako smutne preslávený ruský renegát marxizmu Plechanov, ktorý v novembri 1905 povzbudzoval do boja pracujúcich a roľníkov, no po decembri 1905 liberalisticky hlásal: „Nebolo treba sa chytať zbraní.”
Avšak Marx nielen že bol nadšený hrdinstvom Komunardov, ktorí, ako sa vyjadril, „útočili na nebo”. Videl v masovom revolučnom hnutí, aj keď nedosiahlo cieľ, nesmierne dôležitý historický pokus, určitý krok vpred svetovej proletárskej revolúcie, praktický krok, dôležitejší ako stovky programov a úvah. Analyzovať tento pokus, vyvodiť z neho taktické ponaučenie, preskúmať jeho základe svoju teóriu – takto si určil Marx svoju úlohu.
Jedinú úpravu Komunistického manifestu, ktorú pokladal Marx za nevyhnutnú, urobil na základe revolučných skúseností parížskych Komunardov.
Posledný predslov k novému nemeckému vydaniu Komunistického manifestu, podpísaný obidvomi autormi, je datovaný 24. júna 1872. V tomto predslove hovoria autori, Karl Marx a Fridrich Engels, že program Komunistického manifestu „teraz miestami zastaral” a pokračujú:
„... Komúna najmä dokázala, že trieda pracujúcich nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastné ciele ...”
Slová tohto citátu v druhých úvodzovkách prevzali autori z Marxovho spisu: Občianska vojna vo Francúzsku.
Základné a hlavné ponaučenie Parížskej komúny pokladali teda Marx a Engels za také ohromne dôležité, že ho uviedli ako podstatnú opravu Komunistického manifestu.
Je neobyčajne charakteristické, že práve túto podstatnú opravu skomolili oportunisti a jej zmysel je pravdepodobne neznámy deviatim desatinám, ak nie deväťdesiatim deviatim stotinám čitateľov Komunistického manifestu. Podrobne budeme hovoriť o tomto skomolení nižšie, v kapitole špeciálne venovanej skomoleninám. Teraz stačí poznamenať, že bežné, vulgárne „chápanie” uvedeného skvelého Marxovho výroku spočíva v tom, ako by tu vraj Marx zdôrazňoval myšlienku pomalého vývinu oproti prevzatiu moci a pod.
V skutočnosti je to práve naopak. Marxova myšlienka spočíva v tom, že trieda pracujúcich musí rozbiť, rozbúrať, hotový štátny stroj a neobmedzovať sa iba na jeho jednoduché prevzatie. 12. apríla 1871, t.j. práve za Komúny, napísal Marx Kugelmanovi:
„Ak nazrieš do poslednej kapitoly môjho ‚Osemnásteho brumaira‘, uvidíš, že nasledujúcim pokusom francúzskej revolúcie vyhlasujem: neodovzdať z rúk do rúk byrokraticko-vojenský stroj, ako to bývalo doteraz, ale rozbiť ho,” (podčiarknuté Marxom; v origináli je zerbrechen), „a práve takýto je predpoklad každej ozajstnej ľudovej revolúcie na kontinente. A práve v tom spočíva pokus našich hrdinských parížskych súdruhov.” (str. 709 v Neue Zeit, XX. 1, ročník 1901 – 1902)
(Marxove listy Kugelmanovi vyšli v ruštine najmenej v dvoch vydaniach, jedno z nich za mojej redakcie a s mojim predslovom.)
Tieto slová: „rozbiť byrokraticko-vojenský štátny stroj” obsahujú stručne vyjadrené hlavné ponaučenie marxizmu v otázke o úlohách proletariátu v revolúcii k štátu. A práve na toto ponaučenie sa nielen úplne zabudlo, ale kautskovským výkladom marxizmu sa priam prekrútilo!
Čo sa týka Marxovho odvolávania sa na Osemnásty brumaire, citovali sme úplne už patričné miesto.
Je zaujímavé zaznamenať osobitne dve miesta v citovanej Marxovej úvahe. Po prvé: Marx obmedzuje svoje závery na kontinent. To bolo pochopiteľné roku 1871, keď Anglicko bolo ešte vzorom krajiny rýdzo kapitalistickej, ale bez militarizmu a v značnej miere bez byrokracie. Preto Marx vylučoval Anglicko, kde sa revolúcia, ba aj ľudová revolúcia ukazovala a bola vtedy možnou bez predpokladu rozbúrania hotového štátneho stroja.
Teraz, roku 1917, v období prvej veľkej imperialistickej vojny, toto Marxovo obmedzenie odpadá a Anglicko i Amerika ako na celom svete najsilnejší a poslední predstavitelia anglosaskej „slobody” v tom zmysle, že nemajú militarizmu a byrokratizmu, úplne sa zrútili do celoeurópskeho špinavého, krvavého bahna byrokraticko-vojenských inštitúcií, ktoré si všetko podriaďujú a všetko potláčajú. Teraz je aj v Anglicku a v Amerike „predpokladom každej ozajstne ľudovej revolúcie” rozbiť, rozbúrať hotový štátny stroj (vybudovaný tam v rokoch 1914 až 1917 na úroveň „európskej”, všeimperialistickej dokonalosti).
Po druhé: zvláštnu pozornosť si zasluhuje neobyčajne hlboká Marxova poznámka, že rozbúrať byrokraticko-vojenský štátny stroj je „predpokladom každej ozajstne ľudovej revolúcie“. Tento pojem ľudovej revolúcie sa zdá byť čudný v Marxových ústach a ruskí plechanovci a Menševici, títo nasledovatelia Struveho, ktorí by sa chceli pokladať za marxistov, mohli by azda vyhlásiť takýto Marxov výrok za „prerieknutie”. Zredukovali marxizmus na takú úbohú liberálnu skomoleninu, že okrem stavania buržoáznej a proletárskej revolúcie do protikladu pre nich nič nejestvuje, dokonca aj tento protiklad chápu absurdne neživo.
Ak vezmeme za príklad revolúcie 20. storočia, tak aj portugalskú aj tureckú revolúciu musíme uznať za buržoáznu. No „ľudovou” nie je ani jedna ani druhá, lebo masy ľudu, jeho obrovská väčšina nevystupuje aktívne, samostatne so svojimi vlastnými ekonomickými a politickými požiadavkami ani v jednej ani v druhej. Naopak, ruská buržoázna revolúcia 1905 – 1907, hoci nemala také „skvelé” úspechy, ktoré občas zaznamenávala portugalská a turecká, bola nepochybne „ozajstnou ľudovou” revolúciou, lebo masa ľudu, jeho väčšina, najširšie spoločenské „nižšie“ vrstvy, zgniavené útlakom a vykorisťovaním, povstali samostatne, vtlačili celému priebehu revolúcie pečať svojich požiadaviek, svojich pokusov po svojom vybudovať novú spoločnosť miesto starej spoločnosti, ktorú rozbúrava.
Roku 1871 na európskom kontinente ani v jednej krajine netvoril proletariát väčšinu ľudu. „Ľudová” revolúcia, ktorá priťahuje do hnutia vskutku väčšinu, mohla byť ľudovou, iba ak zachycovala aj proletariát aj roľníctvo. A vtedy tvorili ľud obe tieto triedy. Obe triedy zjednocuje to, že „byrokraticko-vojenský štátny stroj” ich gniavi, utláča a vykorisťuje. Rozbiť tento stroj, rozbúrať ho – to je skutočný záujem ľudu, jeho väčšiny pracujúcich a väčšiny roľníkov, taký je predpoklad slobodného spojenectva najbiednejších roľníkov s proletariátom; bez takéhoto spojenectva nie je demokracia trvalá a je nemožná socialistická prestavba.
K takémuto spojenectvu, ako vieme, prebíjala si cestu Parížska komúna, no nedosiahla cieľ pre mnohé vnútorné a vonkajšie príčiny.
Teda Marx, keď hovoril o „skutočnej ľudovej revolúcii”, vonkoncom nezabúdal na zvláštnosti drobnej buržoázie (hovoril o nich veľa a často), vtedy čo najprísnejšie bral do úvahy faktický pomer tried vo väčšine kontinentálnych európskych štátov roku 1871. Ale na druhej strane konštatoval, že rozbitie štátneho stroja vyžadujú záujmy aj pracujúcich aj roľníkov, že toto ich zjednocuje, stavia pred nich spoločnú úlohu odstrániť parazita a nahradiť ho niečím novým.
Ale čím?
Na túto otázku dal Marx roku 1847 v Komunistickom manifeste odpoveď, ktorá je ešte úplne abstraktná, či presnejšie, ktorá ukazuje úlohy, no nie spôsoby, ako ich rozriešiť. Odpoveď Komunistického manifestu znela: nahradiť štátny stroj „organizáciou proletariátu ako vládnucej triedy” „dobytím demokracie”.
Marx, nepúšťajúc sa do utópií, čakal od skúsenosti masového hnutia odpoveď na otázku, aké konkrétne formy nadobúda táto organizácia proletariátu ako vládnucej triedy, vlastne akým spôsobom sa táto organizácia zlúči s najúplnejším a najdôslednejším „dobytím demokracie”.
Skúsenosti Komúny, nech boli akokoľvek malé, podrobuje Marx v Občianskej vojne vo Francúzsku najpodrobnejšej analýze. Uvedieme najdôležitejšie miesto z tohto spisu:
„V 19. storočí sa vyvinula – centralizovaná štátna moc – pochádzajúca zo stredoveku, so svojimi všadeprítomnými orgánmi: stálou armádou, políciou, byrokraciou, duchovenstvom, sudcovským stavom”. S vývojom triednych protikladov medzi kapitálom a prácou nadobúdala štátna moc stále väčšmi ráz verejnej moci na utláčanie práce, ráz nástroja triednej nadvlády. „Po každej revolúcii, znamenajúcej istý krok dopredu triedneho boja, sa prejavuje utláčateľský ráz štátnej moci stále otvorenejšie”. Štátna moc po revolúcii rokov 1848 – 1849 sa stáva „národným nástrojom vojny kapitálu proti práci”. Druhé cisárstvo toto upevnilo.
„Priamym protikladom cisárstva bola Komúna”. Bola určitou formou „takej republiky, ktorá mala odstrániť nielen monarchistickú formu triednej nadvlády, ale i samotnú triednu nadvládu.”
V čom práve spočíva táto určitá forma proletárskej, socialistickej republiky? Aký bol štát, ktorý začala utvárať?
„Prvým dekrétom Komúny bolo zrušenie stáleho vojska a jeho nahradenie ozbrojeným ľudom.”
Táto požiadavka stojí teraz v programoch všetkých strán, ktoré sa chcú nazývať socialistickými. No akú cenu majú ich programy, vidno najlepšie zo správania sa našich Eserov a Menševikov, ktorí v praxi odopreli práve po revolúcii 27. februára uskutočniť túto požiadavku!
„Komúna sa utvorila z členov mestskej rady, zvolených podľa všeobecného volebného práva v rozličných okresoch Paríža. Boli zodpovední a kedykoľvek zosaditeľní. Prirodzene, že väčšina sa ich skladala z pracujúcich alebo uznaných zástupcov triedy pracujúcich ... Políciu, ktorá bola dotiaľ nástrojom štátnej vlády, zbavili hneď jej politických funkcií a premenili na zodpovedný a hocikedy zosaditeľný orgán Komúny. To isté bolo aj s úradníkmi všetkých ostatných odvetví správy. Počnúc členmi Komúny zhora nadol, verejná služba sa musela vykonávať za mzdu pracujúceho. Všetky privilégiá a výplaty na reprezentáciu vyšším štátnym hodnostárom zmizli súčasne s týmito hodnostármi ... Po odstránení stáleho vojska a polície, týchto nástrojov materiálnej moci starej vlády, Komúna ihneď prikročila k tomu, aby zlomila nástroj duchovného útlaku, moc kňazov ... Súdni hodnostári stratili svoju zdanlivú nezávislosť ... nabudúce mali byť verejne volení, zodpovední a zosaditeľní.”
Komúna teda nahradila rozbitý štátny stroj ako by „len” úplnejšou demokraciou: zrušením stálej armády, úplnou voliteľnosťou a zosaditeľnosťou všetkých úradných osôb. No v skutočnosti toto „len” znamená obrovskú výmenu jedných inštitúcií inštitúciami zásadne iného typu. Práve tu môžeme pozorovať jeden z prípadov premeny kvantity na kvalitu: demokracia, ktorá sa uskutočnila tak dokonalo a dôsledne, ako je to vôbec mysliteľné, premieňa sa z buržoáznej demokracie na proletársku demokraciu, zo štátu (čiže zo špeciálnej moci na utláčanie určitej triedy) na niečo, čo už nie je vlastne štátom.
Potláčať buržoáziu a jej odpor je stále ešte nevyhnutné. Pre Komúnu to bolo obzvlášť nevyhnutné a jedna z príčin jej porážky spočíva v tom, že to neurobila dosť rozhodne. No potláčajúcim orgánom je tu už väčšina obyvateľstva, a nie menšina, ako to vždy bývalo, aj za otroctva, aj za nevoľníctva, aj za námezdného otroctva. Ale keď raz väčšina ľudu sama potláča svojich utláčateľov, potom tu už netreba špeciálnej moci na potláčanie! v tomto zmysle začína štát odumierať. Namiesto špeciálnych inštitúcií privilegovanej menšiny (privilegované úradníctvo, veliteľský zbor stálej armády) môže potláčať bezprostredne sama väčšina a čím viac sa na samotnom vykonávaní funkcií štátnej moci zúčastňuje všetok ľud, tým menej bude táto moc potrebná.
V tomto smere je obzvlášť pozoruhodné opatrenie Komúny, ktoré Marx zdôrazňoval: zrušiť všetky výplaty na reprezentáciu, všetky peňažné výhody úradníctva, znížiť platy všetkým štátnym úradníkom na úroveň „mzdy pracujúceho”. Práve tu sa najnázornejšie prejavuje prelom – od demokracie buržoáznej k demokracii proletárskej, od demokracie utláčateľskej k demokracii utláčaných tried, od štátu ako špeciálnej moci na potláčanie určitej triedy, k potlačeniu utláčateľov všeobecnou mocou väčšiny ľudu, pracujúcich a roľníkov. A práve v tomto obzvlášť názornom bode, v otázke o štáte azda najdôležitejšom, na Marxove poučenia sa najviac zabudlo! V populárnych komentároch – ktoré sú nespočetné – sa o tom nehovorí. Je zvykom o tom mlčať ako o naivnosti, ktorá sa už prežila – asi tak, ako kresťania zabudli na naivnosti prvotného kresťanstva a jeho demokraticko-revolučným duchom, keď si získali postavenie štátneho náboženstva.
Zníženie platov vyšším štátnym úradníkom sa zdá byť skrátka požiadavkou naivného, primitívneho demokratizmu. Jeden zo zakladateľov novšieho oportunizmu, bývalý sociálny demokrat Eduard Bernstein, neraz omieľal banálne buržoázne posmešky o „primitívnom” demokratizme. Tak, ako všetci oportunisti, ako aj terajší kautskisti, on vonkoncom nepochopil, po prvé, že prechod od kapitalizmu k socializmu je nemožný bez určitého návratu k „primitívnemu” demokratizmu (lebo ako môže inak prejsť väčšina obyvateľstva a napospol celé obyvateľstvo k tomu, aby vykonávala štátne funkcie?), a po druhé: že „primitívny demokratizmus” na báze kapitalizmu a kapitalistickej kultúry nie je totožný s primitívnym demokratizmom praveku alebo predkapitalistickej doby. Kapitalistická kultúra utvorila veľkovýrobu, továrne, železnice, poštu, telefóny a pod. A na tejto báze sa veľká väčšina funkcií starej štátnej moci tak zjednodušila a môže sa redukovať na také jednoduché operácie registrovania, zapisovania, kontroly, že sa tieto funkcie stanú úplne dostupné všetkým gramotným ľuďom, že tieto funkcie celkom dobre bude možno vykonávať za obvyklú „mzdu pracujúceho” a tieto funkcie možno (a treba) zbaviť čo i len náznaku niečoho privilegovaného, „vrchnostenského”.
Úplná voliteľnosť, zosaditeľnosť všetkých úradných osôb bez výnimky hocikedy, zníženie ich platov na zvyčajnú „mzdu pracujúceho”, tieto jednoduché a samy od seba pochopiteľné demokratické opatrenia, spájajúce úplne záujmy pracujúcich a väčšiny roľníkov, sú súčasne mostíkom, vedúcim od kapitalizmu k socializmu. Tieto opatrenia sa týkajú štátnej, čisto politickej prestavby spoločnosti, ale dostávajú, pochopiteľne, celý svoj zmysel a význam iba v súvislosti s uskutočňovaním alebo pripravovaným „vyvlastnením vyvlastňovateľov”, t.j. prechodom kapitalistického súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva.
„Komúna,” napísal Marx, „uskutočnila heslo všetkých buržoáznych revolúcií, nenákladnú vládu, tým, že zrušila dve najväčšie položky výdavkov, armádu a úradníctvo.”
Spomedzi roľníctva ako z iných vrstiev maloburžoázie sa „dostáva hore”, „získava si postavenie” v buržoáznom zmysle iba nepatrná menšina, t.j. stáva sa alebo zámožným buržujom, alebo zabezpečeným a privilegovaným úradníkom. Ohromnú väčšinu roľníkov každej kapitalistickej krajiny kde je roľníctvo (a väčšina kapitalistických krajín je taká), utláča vláda, preto väčšina túži po jej zvrhnutí, túži po „nenákladnej” vláde. To môže uskutočniť len proletariát a uskutočňujúc to, zároveň sa približuje k socialistickému prebudovaniu štátu.
„Komúna,” napísal Marx, „mala byť nie parlamentnou, ale pracujúcou korporáciou, aj zákonodarnou aj výkonnou súčasne ...”
„Miesto toho, aby sa raz za tri alebo za šesť rokov rozhodovalo, ktorý člen vládnucej triedy má zastupovať a potláčať (ver- und zertreten) ľud v parlamente, miesto toho malo všeobecné volebné právo slúžiť ľudu, organizovanému v komúnach, na to, aby si hľadal pre svoj podnik pracujúcich, dozorcov, účtovníkov, tak ako individuálne volebné právo slúži na tento cieľ každému inému zamestnávateľovi.“
Táto skvelá kritika parlamentarizmu, datujúca sa z roku 1871, patrí teraz tiež medzi zabudnuté slová marxizmu, vďaka prevládajúcemu sociálneho šovinizmu a oportunizmu. Ministri a parlamentní poslanci z povolania, zradcovia proletariátu a „rutinovaní“ socialisti našich dní, ponechali kritiku parlamentarizmu úplne anarchistom, a na tomto podivuhodne rozumnom základe vyhlásili akúkoľvek kritiku parlamentarizmu za „anarchizmus“! Niet divu, keď proletariát „pokročilých“ parlamentných krajín, pociťujúc hnus pri pohľade na takých „socialistov“ ako sú Scheidemannovia, Davidovia, Legienovia, Sembatovia, Renaudelovia, Hendersonovia, Vanderveldovia, Stauningovia, Brantingovia, Biasolatiovia a spol., vždy častejšie sympatizovali s anarchosyndikalizmom bez ohľadu na to, že to bol vlastný brat oportunizmu.
No pre Marxa nebola revolučná dialektika nikdy tou prázdnou módnou frázou, taľafatkou, akú ju urobil Plechanov, Kautsky a iní. Marx sa vedel bezohľadne rozísť s anarchizmom pre jeho neschopnosť využiť dokonca aj chliev buržoázneho parlamentarizmu, najmä vtedy, keď zrejme niet revolučnej situácie; ale súčasne vedel aj podrobiť parlamentarizmus naozaj revolučno-proletárskej kritike.
Raz za niekoľko rokov rozhodovať, ktorý člen vládnucej triedy bude potláčať a gniaviť ľud v parlamente – to je skutočná podstata buržoázneho parlamentarizmu nielen v parlamentne-konštitučných monarchiách, ale aj v najdemokratickejších republikách.
No ak nadhodíme otázku štátu, ak máme skúmať parlamentarizmus ako jednu z inštitúcií štátu z hľadiska úloh proletariátu v tejto oblasti, kdeže je východisko z parlamentarizmu? Ako sa možno bez neho zaobísť?
Znova a znova musíme povedať: Marxove poučenia, založené na štúdiu Komúny, sú natoľko zabudnuté, že súčasnému sociálnemu demokratovi (t.j. súčasnému zradcovi socializmu) je priamo nepochopiteľná iná kritika parlamentarizmu než anarchistická alebo reakčná.
Východisko z parlamentarizmu, pravdaže nie je v zrušení zastupiteľských inštitúcií a voliteľnosti, ale v premene zastupiteľských inštitúcií z vraviarní na pracujúce inštitúcie. [pozn. ed.: od fr. parlement - diskusia, miesto na rozprávanie - "vraviareň"]
“Komúna mala byť nie parlamentnou inštitúciou, ale pracujúcou, súčasne zákonodarnou a výkonnou.”
„Nie parlamentná, ale pracujúca inštitúcia", to tne súčasným parlamentníkom a parlamentným sociálnodemokratickým „salónnym psíčkom“ priamo do živého! Pozrite na ktorúkoľvek parlamentnú krajinu od Ameriky po Švajčiarsko, od Francúzsko po Anglicko, Nórsko a pod. skutočnú „štátnu” prácu robia za kulisami a vykonávajú ju departmenty, kancelárie a štáby. V parlamentoch iba tárajú, a to špeciálne preto, aby klamali „prostý ľud”. To je do tej miery pravdivé, že aj v ruskej republike, buržoáznodemokratickej republike, prv než stihla utvoriť skutočný parlament, sa hneď ukázali všetky tieto hriechy parlamentarizmu. Takí hrdinovia hnilého malomeštiaka, ako Skobolevovia a Cereteliovia, Červnonovia a Avksentievovia vedeli zašpiniť aj soviety podľa vzoru najhnusnejšieho buržoázneho parlamentarizmu, urobiac z neho obyčajnú vraviareň. Páni „socialistickí” ministri v sovietoch šidia dôverčivých mužíkov prázdnymi rečami a rezolúciami. Vo vláde čachrujú s miestami, na jednej strane aby rad-radom posadili k válovu výnosných a vážených miestočiek čo najviac Eserov a Menševikov, na druhej strane aby upútali pozornosť ľudu. Ale v kanceláriách a v štáboch robia „štátnickú“ prácu!
Delo Naroda, orgán vládnej strany „Sociálnych revolucionárov”, sa priznal nedávno v redakčnom úvodníku – s bezpríkladnou úprimnosťou ľudí z „dobrej spoločnosti”, v ktorej sa všetci zapodievajú politickou prostitúciou – že dokonca aj v tých ministerstvách, ktoré patria „socialistom” (prepáčte ten výraz), že dokonca aj v nich celý úradnícky aparát zostáva v podstate starý, funguje po starom a úplne „slobodne” sabotuje revolučnú iniciatívu! Aj keby sa neboli priznali, nedokazuje to azda história faktickej účasti Eserov a Menševikov vo vláde? Charakteristické je tu iba to, že páni Černovovia, Rusanovovia, Zenzinovovia a ostatní redaktori Dela Naroda, ktorí sú v ministerskej spoločnosti s Kadetmi, natoľko stratili stud, že sa nečervenajú a neostýchajú hovoriť verejne ako o dajakej maličkosti, že „u nich” v ministerstvách ide všetko po starom! Revolučno-demokratická fráza na ohlupovanie dedinských Janov a úradnícky kancelársky šimeľ na uspokojenie kapitalistov – to je podstata „poctivej” koalície.
Korupčný a prehnitý parlamentarizmus buržoáznej spoločnosti nahradzuje Komúna inštitúciami, v ktorých sa sloboda mienky a kritiky nezvrháva na klam, lebo poslanci sami musia pracovať, sami uskutočňovať svoje zákony, sami kontrolovať, čo sa deje v skutočnosti, sami sa bezprostredne zodpovedať pred svojimi voličmi. Zastupiteľské inštitúcie zostávajú, ale nezostáva tu parlamentarizmus ako samostatný systém, ako rozdelenie práce zákonodarnej a výkonnej, ako privilegované postavenie poslancov. Bez zastupiteľských inštitúcií si nemôžeme predstaviť demokraciu, dokonca ani proletársku demokraciu; bez parlamentarizmu si môžeme predstaviť a musíme si predstaviť, ak pre nás naša kritika buržoáznej spoločnosti nie je iba prázdnym slovom, ak snaha zvrhnúť nadvládu buržoázie je našou vážnou a úprimnou snahou a nie iba volebnou frázou na nachytanie hlasov pracujúcich ako u Menševikov a Eserov, u Scheidemannov a Legienov, u Sembatov a Vanderveldov.
Hovoriac o funkciách toho úradníctva, ktoré potrebuje aj Komúna aj proletárska demokracia, je mimoriadne poučné, že Marx si volí pre porovnanie zamestnancov „každého iného zamestnávateľa”, t.j. obyčajný kapitalistický podnik s „pracujúcimi, dozorcami a účtovníkmi”.
U Marxa niet ani kvapky utopizmu v tom zmysle, že by si vymýšľal, vybájil novú spoločnosť. Nie on skúma ako prírodovedecko-historický proces zrod novej spoločnosti zo starej, prechodné formy od starej k novej. Berie faktické skúsenosti masového proletárskeho hnutia a snaží sa vyvodiť z nich praktické poučenie. Učí sa z Komúny, ako sa všetci veľkí revoluční myslitelia nebáli učiť sa zo skúseností veľkých hnutí utláčanej triedy, vždy vystríhal pedantských „mravných ponaučení” (ako Plechanovovo: „nebolo sa treba chytať zbraní”, alebo Cereteliho: „trieda sa musí uskromňovať”).
Nemôže byť ani reči o tom, aby sa úradníctvo naraz a všade definitívne odstránilo. Toto je utópia. No rozbiť odrazu starý úradnícky aparát a hneď začať budovať nový, ktorý by dovoľoval postupne celkom odstrániť úradníctvo, to nie je utópia, to je skúsenosť Komúny, to je priama, najbližšia úloha revolučného proletariátu.
Kapitalizmus zjednodušuje funkcie štátnej správy, dovoľuje vylúčiť prednostovanie a redukovať všetko na organizáciu proletárov (ako vládnucej triedy), ktorá najíma v mene celej spoločnosti pracujúcich, dozorcov, účtovníkov.
Nie sme utopisti. „Nerojčíme” o tom, ako by sme sa odrazu obišli bez akejkoľvek správy, bez akéhokoľvek podriadenia; toto anarchistické rojčenie zakladajúce sa na nepochopení úloh diktatúry proletariátu, je vonkoncom cudzie marxizmu a v skutočnosti slúži iba tomu, aby odkladalo socialistickú revolúciu do tých čias, kým nebudú ľudia iní. Nie, my chceme socialistickú revolúciu robiť s takými ľuďmi, akí sú teraz, ktorí sa neobídu bez podriadenia, bez kontroly, bez dozorcov a účtovníkov.
No treba sa podriaďovať ozbrojenému predvoju vykorisťovaných a pracujúcich – proletariátu. Špecifické prednostovanie štátnych úradníkov možno a treba hneď, zo dňa na deň, začať nahradzovať prostými výkonmi dozorcov a účtovníkov, výkonmi, ktoré sú už teraz úplne prístupné vývinovej úrovni mestského obyvateľstva vo všeobecnosti, a ktoré možno celkom dobre vykonávať za mzdu pracujúceho.
My, pracujúci, sami organizujeme veľkovýrobu, vychádzajúc z toho, čo už vytvoril kapitalizmus, opierame sa o svoje pracovné skúsenosti, utvárame najprísnejšiu, železnú disciplínu, podporovanú štátnou mocou ozbrojených pracujúcich, a urobíme zo štátnych úradníkov jednoduchých vykonávateľov našich príkazov, zodpovedných, zosaditeľných a skromne platených dozorcov a účtovníkov” (pravdaže, s technikmi všetkých druhov, odrôd a stupňov) – to je naša proletárska úloha, s tým možno a treba začať pri uskutočňovaní proletárskej revolúcie. Taká zásada na základe veľkovýroby sama vedie k postupnému odumieraniu akéhokoľvek úradníctva, k postupnému zavedeniu takého poriadku – poriadku bez úvodzoviek, poriadku, ktorý nemá nič spoločného s námezdným otroctvom – takého poriadku, keď všetky stále sa zjednodušujúce funkcie dozoru a vyúčtovania budú vykonávať všetci rad-radom, stanú sa potom návykom a napokon odpadnú ako osobitné funkcie osobitnej vrstvy ľudí.
Istý vtipný nemecký sociálny demokrat sedemdesiatych rokov minulého storočia nazval poštu vzorom socialistickej ekonomiky. To je veľmi správne. Teraz je pošta podnikom, ktorý je organizovaný podľa typu štátno-kapitalistického monopolu. Imperializmus mení postupne všetky trusty na organizácie podobného typu. Nad „jednoduchými” pracovníkmi, ktorí sú zavalení robotou a hladujú, stojí tu tá istá buržoázna byrokracia. Ale mechanizmus spoločenského hospodárenia je tu už hotový. Keď zvrhneme kapitalistov, keď rozdrvíme železnou rukou ozbrojených pracujúcich odpor týchto vykorisťovateľov a rozbijeme byrokratický stroj moderného štátu, tak máme pred sebou od parazita oslobodený, technicky vysoko vybavený mechanizmus, ktorý môžu celkom dobre pustiť do behu sami zjednotení pracujúci, najímajúci technikov, dozorcov, účtovníkov, platiac prácu ich všetkých, ako aj všetkých štátnych úradníkov vo všeobecnosti mzdou pracujúceho. Toto je úloha konkrétna, praktická, ihneď uskutočniteľná proti všetkým trustom, zbavujúca pracujúcich od vykorisťovania, a ktorá berie do úvahy skúsenosti, v praxi už začaté (najmä na poli štátnej výstavby) Komúnou.
Celá národná ekonomika, organizované ako pošta, a to tak, že by technici, dozorcovia, účtovníci, ako aj všetky úradné osoby dostávali plat nie vyšší ako mzda pracujúceho a boli by pod kontrolou a vedením ozbrojeného proletariátu – toto je náš najbližší cieľ. Takýto štát, na takomto ekonomickom základe potrebujeme. Toto poskytne zrušenie parlamentarizmu a zachovanie zastupiteľských inštitúcií, toto zbaví triedy od prostituovania týchto inštitúcií buržoáziou.
„V krátkom náčrtku národnej organizácie, ktorý Komúna nemala čas vypracovať obšírnejšie, hovorí sa úplne jasne, že Komúna sa mala … stať politickou formou aj tej najmenšej dedinky”. Z komún by sa bola volila aj „národná delegácia” v Paríži.
„... Nemnohé, ale veľmi dôležité funkcie, ktoré by boli vtedy ešte ponechané ústrednej vláde, nemali byť zrušené – takéto tvrdenie bolo vedomým klamstvom – ale mali sa odovzdať komunálnym, t.j. prísne zodpovedným úradníkom ...”
„... Jednota národa sa nemala odstrániť, ale naopak, organizovať sa s pomocou komunálneho zriadenia. Jednota národa sa mala stať skutočnosťou s pomocou odstránenia tej štátnej moci, čo sa vydávala za stelesnenie tejto jednoty, no chcela byť nezávislá od národa, chcela stáť nad ním. V skutočnosti bola táto štátna moc iba parazitným výrastkom na tele národa. Úlohou bolo odseknúť čisto utláčateľské orgány starej vládnej moci a zároveň odňať oprávnené funkcie tej moci, čo chce stáť nad spoločnosťou, a odovzdať tieto funkcie zodpovedným služobníkom spoločnosti.”
Do akej miery nepochopili oportunisti terajšej sociálnej demokracie – azda by bolo lepšie povedať: nechceli pochopiť – tieto Marxove úvahy, ukazuje najlepšie herostratovsky preslávená kniha renegáta Bernsteina: „Predpoklady socializmu a úlohy sociálnej demokracie”. Práve na základe citovaných Marxových slov Bernstein napísal, že tento program sa:
„svojim politickým obsahom vo všetkých podstatných črtách nápadne podobá federalizmu – Proudhona … i keď sa rozchádzajú všetky ostatné názory Marxa a „malomeštiaka” Proudhona (Bernstein dáva slovo „malomeštiak” do úvodzoviek, ktoré majú byť podľa jeho mienky ironickými) v týchto bodoch je ich myšlienkový postup natoľko blízky, ako je len možné”. Pravdaže, pokračuje Bernstein, význam municipalít rastie, ale „zdá sa mi pochybné, že by prvou úlohou demokracie malo byť také zrušenie (Auflosung – doslova: prevrátenie, menenie) ich organizácie, ako si to predstavujú Marx a Proudhon – utvoriť národné zhromaždenie z delegátov provinciálnych alebo oblastných zhromaždení, ktoré by sa boli zasa zostavovali z delegátov komún – tak, že by celkom zmizla predošlá forma národných zastupiteľstiev”. (Bernstein, Predpoklady, str. 134 a 136 nemeckého vydania z roku 1899.)
Je to priam úžasné: popliesť Marxove názory o „odstránení štátnej moci – parazita” s Proudhonovým federalizmom! Nie je to však náhoda, lebo oportunistovi ani na um neprichodí, že Marx tu vôbec nehovorí o federalizme oproti centralizmu, no o rozbití starého, buržoázneho stroja, ktorý existuje vo všetkých buržoáznych krajinách.
Oportunistovi prichodí na um iba to, čo vidí okolo seba, uprostred malomeštiackej prostoduchosti a reformistickej stagnácie, a to iba „municipality”! Na revolúciu proletariátu sa oportunista odučil aj pomyslieť.
Je to smiešne. No je príznačné, že v tomto bode s Bernsteinom nikto nepolemizoval. Bernsteina mnohí potierali, najmä Plechanov v ruskej literatúre, Kautsky v európskej, ale ani ten ani druhý nehovoril o tomto Bernsteinovom prekrútení Marxa.
Oportunista sa natoľko odučil revolučne myslieť a premýšľať o revolúcii, že pripisuje federalizmus Marxovi, pletúc Marxa so zakladateľom anarchizmu Proudhonom. A Kautsky a Plechanov, ktorí by chceli byť ortodoxnými marxistami a obhájiť učenie revolučného marxizmu, o tomto mlčia! Tu je jeden z koreňov, že celkom vulgarizujú názory o rozdiele medzi marxizmom a anarchizmom, čo charakterizuje aj kautskovcov aj oportunistov a o čom si ešte pohovoríme.
V citovaných úvahách Marxových o skúsenostiach Komúny niet ani stopy po federalizme. Marx sa zhoduje s Proudhonom práve v tom, čo nevidí oportunista Bernstein. Marx sa rozchádza s Proudhonom práve v tom, v čom vidí Bernstein ich zhodu.
Marx sa zhoduje s Proudhonom v tom, že obaja sa zasadzujú za „rozbitie” terajšieho štátneho stroja. Túto zhodu marxizmu s anarchizmom (aj s Proudhonom aj s Bakuninom) ani oportunisti, ani kautskisti nechcú vidieť, lebo opustili marxizmus v tomto bode. Marx sa rozchádza aj s Proudhonom aj s Bakuninom práve v otázke federalizmu (o diktatúre proletariátu ani nehovoriac). Z maloburžoáznych názorov anarchizmu vyplýva federalizmus zásadne. Marx je centralista. A v citovaných jeho úvahách niet nijakej odchýlky od centralizmu. Iba ľudia, preniknutí meštiackou poverčivou vierou v štát, môžu pokladať odstránenie buržoázneho stroja za odstránenie centralizmu!
Nuž, ale ak sa proletariát a chudobné roľníctvo chopí štátnej moci, ak sa zorganizujú úplne slobodne v komúnach a zjednotia činnosť všetkých komún v úderoch na kapitál, v potlačení odporu kapitalistov, v odovzdaní súkromného vlastníctva železníc, fabrík, pôdy atď. celému národu, celej spoločnosti, nuž nebude to azda centralizmus? Nebude to najdôslednejší demokratický centralizmus? – a pritom proletársky centralizmus?
Bernstein jednoducho nemôže pochopiť, že je možný aj dobrovoľný centralizmus, dobrovoľné zjednotenie komún v národ, dobrovoľné splynutie proletárskych komún, aby sa rozbúrala buržoázna nadvláda a buržoázny štátny stroj. Bernstein ako každý prostáčik predstavuje si centralizmus ako niečo, čo možno iba zhora nanútiť a udržiavať, iba byrokratizmom a militarizmom.
Marx náročky, ako by predvídal možnosť prekrúcania svojich názorov, zdôrazňuje, že je vedomým falšovaním obviňovať Komúnu, ako by chcela zničiť jednotu národa, zrušiť ústrednú moc. Marx náročky používa výraz „organizovať jednotu národa”, aby postavil uvedomelý, demokratický, proletársky centralizmus proti centralizmu buržoáznemu, vojenskému, byrokratickému.
No horší ako hluchý je ten, čo nechce počuť. A oportunisti terajšej sociálnej demokracie nechcú ani počuť práve o odstránení štátnej moci, o odseknutí parazita.
Už sme uviedli príslušné Marxove slová na túto tému a musíme ich doplniť.
„Zvyčajným osudom nového historického útvaru je – napísal Marx – že ho pokladajú za verný obraz starých, ba odumretých foriem spoločenského života, ktorým sa nové inštitúcie ako-tak podobajú. Tak aj táto nová Komúna, ktorá láme (bricht – rozbíja) terajšiu štátnu moc, sa pokladala za oživenie stredovekej komúny... za zväzok malých štátov (Montesquieu a girondisti)… za prehnanú formu starého boja proti nadmernej centralizácii ...”
„... Komunálne zriadenie vrátilo by telu spoločnosti všetky tie sily, ktoré doteraz zožieral štátny parazitný výrastok, živiaci sa na účet spoločnosti a brzdiaci jej slobodný pohyb. Už aj toto by pohlo vpred obrodenie Francúzska ...”
„Komunálne zriadenie by priviedlo dedinských producentov pod duchovné vedenie hlavných miest každej oblasti a zaistilo by im tam v mestských pracujúcich prirodzených zástupcov ich záujmov. Už aj samo jestvovanie Komúny prinieslo, ako čosi samozrejmé, miestnu samosprávu, no už nie ako protiváhu štátnej moci, ktorá sa teraz stáva zbytočnou.”
“Odstránenie štátnej moci”, ktorá bola „parazitným výrastkom”, jej „odseknutie”, jej „rozbúranie”; „štátna moc sa teraz stáva zbytočnou” – takýmito výrazmi hovoril Marx o štáte, hodnotiac a analyzujúc skúsenosti Komúny.
Toto všetko bolo napísané asi pred polstoročím a teraz musíme robiť priamo vykopávky, aby sme uviedli do vedomia širokých más nesfalšovaný marxizmus. Závery, urobené z pozorovania poslednej veľkej revolúcie, ktorú prežil Marx, zabudli práve vtedy, keď nadišiel čas ďalších veľkých revolúcií proletariátu.
„... Rozmanitosť výkladov, ktoré vyvolala Komúna, a rozmanitosť záujmov, ktoré našli v nej svoj výraz, dokazuje, že bola najpružnejšou politickou formou, kým všetky predošlé vládne formy boli v podstate utláčateľské. Jej skutočným tajomstvom bolo toto: vo svojej podstate bola vládou triedy pracujúcich, bola výsledkom boja triedy, ktorá vyrába proti triede, ktorá privlastňuje, bola tou konečne objavenou politickou formou, v ktorej sa mohlo uskutočniť ekonomické oslobodenie práce ...”
“Bez tejto poslednej podmienky bolo by komunálne zriadenie nemožnosťou a klamom.”
Utopisti sa zaoberali „objavovaním” politických foriem”, v ktorých by sa malo diať socialistické prebudovanie spoločnosti. Anarchisti sa celkovo vyhýbali otázke politických foriem. Oportunisti terajšej sociálnej demokracie prijali buržoázne politické formy parlamentného demokratického štátu za hranicu, ktorú nemožno prekročiť; rozbíjajúc si čelo, klaňali sa tomuto „vzoru” a vyhlasovali za anarchizmus každú snahu rozbúrať tieto formy.
Marx z celých dejín socializmu a politického boja došiel k záveru, že štát bude musieť zmiznúť, že prechodnou formou jeho zmiznutia (prechodom od štátu k neštátu) bude „proletariát, organizovaný ako vládnuca trieda”. Avšak Marx sa nepodujal objavovať politické formy tejto budúcnosti. Obmedzil sa na presné pozorovanie francúzskych dejín, na ich analýzu a na záver, ku ktorému viedol rok 1851: všetko speje k rozbúraniu buržoázneho štátneho stroja.
A keď sa rozpútalo masové revolučné hnutie proletariátu, bez ohľadu na neúspech tohto hnutia, bez ohľadu na jeho krátke trvanie a do očí bijúca slabosť Marx začal skúmať, aké formy objavilo toto hnutie.
Komúna je „konečne objavenou” formou proletárskej revolúcie, formou, v ktorej sa môže uskutočniť ekonomické oslobodenie práce.
Komúna je prvý pokus proletárskej revolúcie rozbiť buržoázny štátny stroj a „konečne objavená” politická forma, ktorou možno a treba nahradiť to, čo sa rozbilo.
V ďalšom výklade uvidíme, že ruské revolúcie rokov 1905 a 1917 pokračujú v diele Komúny v iných okolnostiach a za iných podmienok a potvrdzujú Marxovu geniálnu historickú analýzu.
Marx podal základné vysvetlenie o tom, aký význam majú skúsenosti Komúny. Engels sa neraz vracal k tejto téme, vysvetľujúc Marxovu analýzu a závery, často s takou silou a vypuklosťou osvetľujúc iné stránky problému, že sa pri tom nevyhnutne musíme pristaviť.
Vo svojom spise o bytovej otázke (v roku 1872) berie už Engels do úvahy skúsenosti Komúny, zastavujúc sa niekoľko ráz pri úlohách revolúcie, voči štátu. Je zaujímavé, že na konkrétnej téme sa názorne vyjasňujú jednak črty podobnosti proletárskeho štátu so štátom terajším – črty, oprávňujúce v oboch prípadoch hovoriť o štáte, jednak črty odlišnosti čiže prechod k odstráneniu štátu.
„Ako vyriešiť bytovú otázku? V súčasnej spoločnosti sa rieši celkom tak ako každá iná spoločenská otázka: postupným ekonomickým vyrovnávaním dopytu a ponuky, na toto je riešenie, ktoré stále samo plodí otázku znova, t.j. neposkytuje nijaké riešenie. Ako rieši túto otázku sociálna revolúcia, to závisí nielen od okolnosti, času a od miesta, to je späté aj s otázkami siahajúcimi omnoho ďalej, medzi ktorými jedna z najdôležitejších je otázka, ako odstrániť protiklad medzi mestom a dedinou. Keďže sa nezapodievame tvorením utopistických systémov zriadenia budúcej spoločnosti, bolo by viac než zbytočnou robotou zastavovať sa pritom. Nepochybné je jedno a to, že už teraz je vo veľkých mestách dostatok obytných budov, aby sa ihneď odpomohlo skutočnej bytovej núdzi pri rozumnom využití týchto budov. Je to uskutočniteľné pravda iba tak, že sa vyvlastnia terajší majitelia a do ich domovov sa nasťahujú bezprístrešní pracujúci alebo pracujúci bývajúci teraz v príliš preľudnených bytoch. A len čo proletariát vydobyje politickú moc, takéto opatrenia, diktované verejným záujmom, bude môcť súčasný štát práve tak ľahko vykonávať ako aj iné vyvlastnenie a zabratie bytov.” (str. 22 nemeckého vydania z roku 1887)
Engels tu neskúma zmenu formy štátnej moci, ale rozoberá iba obsah jej pôsobnosti. Vyvlastnenie a zabratie bytov sa deje aj nariadením terajšieho štátu. Z formálneho hľadiska proletársky štát tiež nariadi zabrať byty a vyvlastniť domy. No je jasné, že starý výkonný aparát – úradníctvo späté s buržoáziou – by vôbec nebol schopný uskutočňovať nariadenia proletárskeho štátu.
„... Treba konštatovať, že faktické prevzatie všetkých pracovných nástrojov, celého priemyslu pracujúcim ľudom je priamym protikladom proudhonovského „výkupu”. Pri výkupe sa jednotlivý pracujúci stáva majiteľom bytu, roľníckej parcely pracovných nástrojov, kým pri prevzatí spoločným vlastníkom domov, tovární a pracovných nástrojov zostáva „pracujúci ľud”. Používanie týchto domov, tovární, atď. sa sotva bude dávať, aspoň na prechodný čas, jednotlivým osobám alebo družstvám bez úhrady trov. Práve tak odstránenie pozemkového vlastníctva nepredpokladá odstránenie pozemkovej renty, ale jej postúpenie spoločnosti, čo aj v pozmenenej forme. Faktické ovládnutie všetkých pracovných nástrojov pracujúcim ľudom nevylučuje teda vôbec zachovanie nájmu a prenájmu.” (str. 69)
Otázku nadhodenú v tejto úvahe, a síce o ekonomických základoch odumierania štátu, rozoberieme v nasledujúcej kapitole. Engels sa vyjadruje veľmi opatrne, že proletársky štát „sotva” bude bez nájomného rozdávať byty, „aspoň na prechodný čas”. Prenajímanie bytov, patriacich všetkému ľudu, jednotlivým rodinám za nájomné predpokladá aj vyberanie tohto nájomného, aj istú kontrolu, aj to či ono normovanie pri rozdeľovaní bytov. Všetko toto vyžaduje osobitný vojenský a byrokratický aparát s osobitným privilegovaným postavením úradných osôb. Ale prechod k takémuto stavu vecí, keď bude možné bezplatne poskytovať byty, súvisí s úplným „odumretím” štátu. Hovoriac o prechode blanquistov na zásadné stanovisko marxizmu po Komúne a vplyvom jej skúseností, Engels mimochodom formuluje toto stanovisko takto:
„... Nevyhnutnosť politickej akcie proletariátu a jeho diktatúry ako prechod k odstráneniu tried a zároveň aj štátu ...” (str. 55)
Nejakí milovníci puntičkárskej kritiky alebo buržoázny „ničitelia marxizmu” nájdu azda protirečenie medzi týmto uznaním „odstránenia štátu” a popretím tejto formuly ako anarchistickej vo vyššie uvedenom citáte z Anti-Dühringa. Nebol by div, keby oportunisti aj Engelsa zarátali medzi „anarchistov” – veď teraz sa stáva stále rozšírenejším zvykom u sociálnych šovinistov, že obviňujú internacionalistov z anarchizmu.
Marxizmus vždy učil, že zároveň s odstránením tried nastane aj odstránenie štátu. Všeobecne známe miesto o „odumieraní štátu” v Anti-Dühringovi obviňuje anarchistov nie jednoducho z toho, že sú za odstránenie štátu, ale z toho, že hlásajú, že možno odstrániť štát zo dňa na deň.
Vzhľadom na to, že prevládajúca teraz „sociálnodemokratická” doktrína úplne skomolila pomer marxizmu k anarchizmu v otázke o odstránení štátu, je obzvlášť užitočné pripomenúť jednu Marxovu a Engelsovu polemiku s anarchistami.
Táto polemika je z roku 1873. Marx a Engels poslali články proti proudhonistom, „autonomistom” či „protiautoritárom” do talianskeho socialistického zborníka a iba roku 1913 sa zjavili tieto články v nemeckom preklade v Neue Zeit.
„Politický boj triedy pracujúcich nadobúda revolučnú formu, napísal Marx, vysmievajúc anarchistov z ich popierania politiky, ak pracujúci namiesto diktatúry buržoázie stavajú svoju revolučnú diktatúru, dopúšťajú sa úžasného zločinu urážky zásad, lebo aby uspokojili svoje úbohé, hrubé každodenné potreby, aby potlačili odpor buržoázie, dávajú pracujúci štátu revolučnú a prechodnú formu miesto toho, aby zložili zbrane a odstránili štát.” (Neue Zeit, 1913 – 14, roč. 32, zv. 1, str. 40)
Výlučne proti takémuto „odstráneniu” štátu sa staval Marx, vyvracajúc anarchistov! Vôbec nie proti tomu, že štát zmizne so zmiznutím tried alebo sa odstráni s ich odstránením, ale proti tomu, aby sa pracujúci zriekli použitia zbraní, organizovaného násilia, čiže štátu, ktorý má slúžiť cieľu: potlačiť odpor buržoázie.
Aby nekomolili pravý zmysel jeho boja s anarchizmom, Marx náročky podčiarkuje revolučnú a prechodnú formu štátu, ktorá je nevyhnutná pre proletariát. Proletariát potrebuje štát iba dočasne. My sa vonkoncom nerozchádzame s anarchistami v otázke odstránenia štátu ako cieľa. Tvrdíme, že na dosiahnutie tohto cieľa je nevyhnutne potrebné dočasne využiť nástroje, prostriedky, metódy štátnej moci proti vykorisťovateľom, nevyhnutne potrebná dočasná diktatúra utláčanej triedy, ktorá má odstrániť triedy. Marx si volí najostrejšiu a najjasnejšiu formuláciu otázky proti anarchistom: zvrhujúc jarmo kapitalistov, majú pracujúci „zložiť zbrane” alebo ich využiť proti kapitalistom, aby potlačili ich odpor? Ale keď jedna trieda systematicky používa proti druhej triede zbrane, čo je to iné, ak nie prechodná forma štátu?
Nech sa každý sociálny demokrat spýta sám seba: Či takto formuloval otázku štátu v polemike s anarchistami? Či takto formulovala túto otázku veľká väčšina oficiálnych socialistických strán II. internacionály?
Engels vykladá tieto myšlienky ešte omnoho podrobnejšie a populárnejšie. Posmieva sa predovšetkým myšlienkovému zmätku proudhonistov, ktorí seba nazývali „protiautoritármi”, t.j. popierali každú autoritu, každé podriadenie, každú moc. Vezmite si napríklad továreň, železnice, loď na otvorenom mori – vraví Engels – nie je azda jasné, že bez istého podriadenia, teda bez istej autority či moci nemôže fungovať ani jedno z týchto zložitých technických zariadení, ktoré sa zakladá na použití strojov a plánovitej spolupráci mnohých ľudí?
„... Ak vyzdvihujeme tieto argumenty – píše Engels – proti najzaťatejším anti-autoritátom, môžu mi dať iba túto odpoveď: ‚Áno! Je to pravda, no nejde tu o autoritu, ktorú dávame svojim delegátom, ale o určitý príkaz‘ Títo ľudia si myslia, že môžeme zmeniť nejakú vec, ak zmeníme jej meno ...”
Keď takto ukázal, že autorita a autonómia sú pojmy relatívne, že oblasť ich aplikácie sa mení s rozličnými fázami spoločenského vývinu, že pokladať ich za absolútne platné je hlúpe, keď dodal, že oblasť použitia strojov a veľkovýroby sa stále rozširuje, Engels prechádza od všeobecných úvah o autorite k otázke štátu.
“Keby autonomisti – píše Engels – chceli povedať iba, že sociálna organizácia budúcnosti bude pripúšťať autoritu iba v tých medziach, ktoré nevyhnutne diktujú výrobné podmienky, vtedy by bolo možné dohovoriť sa s nimi. Sú však slepí, čo sa týka všetkých faktov, ktoré robia autoritu nevyhnutnou, a vášnivo bojujú proti tomuto slovu.”
“Prečo sa anti-autoritári neobmedzujú na to, aby nadávali na politickú autoritu a na štát? Všetci socialisti sú zajedno v tom, že štát a zároveň s ním aj politická autorita zmiznú v dôsledku budúcej sociálnej revolúcie, že totiž spoločenské funkcie stratia svoj politický charakter a zmenia sa na prosté administratívne funkcie, ktoré sa starajú o sociálne záujmy. No anti-autoritári žiadajú, aby sa politický štát odstránil jedným úderom, ešte skôr ako sa odstránia sociálne vzťahy, z ktorých sa zrodil. Žiadajú, aby prvým aktom sociálnej revolúcie bolo odstránenie autority.” „Videli niekedy títo páni revolúciu? Revolúcia je nepochybne najautoritatívnejšia moc, aká je len možná. Revolúcia je akt, pri ktorom časť obyvateľstva nanucuje svoju vôľu druhej časti puškami, bodákmi, delami, t.j. prostriedkami neobyčajne autoritatívnymi. Aj víťazná strana nevyhnutne býva prinútená udržiavať svoju vládu prostredníctvom strachu, čo jej zbrane naháňajú reakcionárom. Keby sa Parížska komúna neopierala o autoritu ozbrojeného ľudu proti buržoázii, bola by sa azda udržala dlhšie ako deň? Naopak, nemali by sme právo vytýkať Komúne, že príliš málo používala túto autoritu? Teda buď anti-autoritári sami nevedia čo hovoria, a v tom prípade rozsievajú iba zmätok. Alebo to vedia, a v tom prípade zrádzajú vec proletariátu. V oboch prípadoch prisluhujú iba reakcii.” (str. 39)
V tejto úvahe sa nadhodili otázky, ktoré treba rozobrať v súvise s témou o vzájomnom vzťahu politiky a ekonomiky pri odumieraní štátu (tejto téme venujeme nasledujúcu kapitolu). To sú otázky o premene spoločenských funkcií z politických na prosté funkcie administratívne a o „politickom štáte”. Tento posledný výraz, ktorý je obzvlášť schopný vyvolať nedorozumenie, poukazuje na proces odumierania štátu: odumierajúci štát na istom stupni jeho odumierania možno nazvať nepolitickým štátom.
Najpozoruhodnejšia je v tejto Engelsovej úvahe zasa formulácia otázky proti anarchistom. Sociálni demokrati, ktorí chcú byť Engelsovými žiakmi, veľmi veľa polemizovali od roku 1873 s anarchistami, no vôbec nepolemizovali tak, ako môžu a majú polemizovať marxisti. Anarchistická predstava o odstránení štátu je popletená a nerevolučná, – takto formuloval otázku Engels. Anarchisti nechcú vidieť revolúciu práve v jej vzniku a vývine, v jej špecifických úlohách v pomere k násiliu, autorite, moci a štátu.
Obvyklá kritika anarchizmu u súčasných sociálnych demokratov sa zredukovala na najčistejšiu malomeštiacku banálnosť: „My štát uznávame, ale anarchisti nie!” Pravda, takáto banálnosť nemôže neodpudzovať aspoň trochu mysliacich a revolučných pracujúcich. Engels hovorí iné: podčiarkuje, že všetci socialisti uznávajú zmiznutie štátu ako dôsledok socialistickej revolúcie. Kladie potom konkrétne otázku o revolúcií, práve tú otázku, ktorú oportunisticky obchádzajú obyčajne sociálni demokrati, ponechávajúc ju, takpovediac, na výlučné „vypracovanie” anarchistom. A formulujúc túto otázku, Engels berie vec za pravý koniec: nemala Komúna viac používať revolučnú moc štátu, t.j. ozbrojeného proletariátu, organizovaného ako vládnuca trieda?
Prevládajúca oficiálna sociálna demokracia obyčajne odbavila otázku o konkrétnych úlohách proletariátu v revolúcii alebo jednoducho prostoduchými posmeškami, alebo v najlepšom prípade vyhýbavo sofistickým: „potom sa uvidí”. A anarchisti mali potom právo hovoriť proti takejto sociálnej demokracii, že zrádza svoju úlohu revolučnej výchovy pracujúcich. Engels využíva skúsenosti poslednej proletárskej revolúcie práv na najkonkrétnejšie skúmanie, čo a ako má robiť proletariát, pokiaľ ide o banky a o štát.
Jednou z najpozoruhodnejších, ak nie najpozoruhodnejšou úvahou v otázke štátu je v Marxových a Engelsových spisoch nasledujúce miesto v Engelsovom liste Beblovi z 18. – 28. marca 1875. Mimochodom, tento list, pokiaľ vieme, prvý raz uverejnil Bebel v druhom zväzku svojich pamätí (Z môjho života), ktorý vyšiel v roku 1911, t.j. 36 rokov po jeho napísaní a odoslaní.
Engels napísal Beblovi, kritizujúc ten istý návrh Gothajského programu, ktorý kritizoval aj Marx v skvelom liste Brackemu a dotýkajúc sa zvlášť otázky štátu, napísal toto:
„Slobodný ľudový štát sa zmenil na slobodný štát. Podľa gramatického zmyslu týchto slov slobodný štát je taký štát, v ktorom je štát slobodný voči svojim občanom, t.j. štát s despotickou vládou. Malo by sa už prestať tárať o štáte, obzvlášť po Komúne, ktorá už nebola štátom vo vlastnom zmysle. „Ľudový štát” nám dosť vyhadzovali na oči anarchisti, hoci už Marxom spis proti Proudhonovi a potom ‚Komunistický manifest‘ hovoria priamo, že zavedením socialistického spoločenského zriadenia štát sa sám od seba rozpúšťa (sich auf lost) a mizne. Keďže štát je iba prechodná inštitúcia, ktorú musíme používať v boji v revolúcii, aby sme násilne potlačili svojich protivníkov, je čistý nezmysel teda hovoriť o slobodnom ľudovom štáte: pokým proletariát ešte potrebuje štát, nepotrebuje ho v záujme slobody, ale v záujme potlačenia svojich protivníkov, keď však bude možné hovoriť o slobode, vtedy štát ako taký prestane existovať. Preto my by sme navrhovali použiť všade miesto slova štát slovo „pospolnosť” (občšina, Gemeinwesen), pekné staré nemecké slovo, zodpovedajúce francúzskemu slovu „komúna”. (str. 822 nemeckého originálu)
Treba mať na pamäti, že tento list sa týka straníckeho programu, ktorý Marx kritizoval v liste, datovanom iba niekoľko týždňov po tomto liste (Marxov list z 5. mája 1875) a že Engels býval vtedy v Londýne spolu s Marxom. Preto vraviac v ostatnej vete: „My”, Engels nepochybne svojim menom aj menom Marxovým navrhuje lídrovi nemeckej strany pracujúcich vyčiarknuť z programu slovo „štát” a nahradiť ho slovom „pospolnosť”.
Aký „anarchizmus”, revali by pohlavári terajšieho „marxizmu” sfalšovaného pre pohodlie oportunistov, keby im niekto navrhol takúto opravu programu!
Nech si revú. Buržoázia ich za to pochváli.
No my si budeme robiť po svojom. Pri revízií programu našej strany bezpodmienečne treba vziať do úvahy Engelsovu a Marxovu radu aby sme boli bližšie k pravde, aby sme reštaurovali marxizmus, očistiac ho od znetvorenia, aby sme správnejšie usmernili boj triedy pracujúcich za jej oslobodenie. Medzi Boľševikmi sa zaiste nenájdu odporcovia Marxovej a Engelsovej rady. Ťažkosť bude azda iba v termíne. V nemčine sú dve slová pre slovo „pospolnosť”, z ktorých Engels vybral to, ktoré neznamená jednotlivú obec, ale ich súhrn, systém obcí. V ruštine takéto slovo niet a možno bude treba si zvoliť francúzske slovo „komúna”, hoci aj to má svoje nevýhody.
„Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle” – toto je teoreticky najdôležitejšie Engelsovo tvrdenie. Po predchádzajúcom výklade je Engelsovo tvrdenie úplne pochopiteľné. Komúna prestáva byť štátom, keďže nemala potláčať väčšinu obyvateľstva, ale menšinu (vykorisťovateľov). Rozbila buržoázny štátny stroj. Namiesto špeciálnej moci na utláčanie vystupovalo na scénu samo obyvateľstvo. Toto všetko sú odchýlky od štátu vo vlastnom zmysle. A keby sa bola Komúna upevnila, „odumreli” by v nej samy od seba stopy štátu, nemusela by „odstraňovať” jeho inštitúcie; prestala by fungovať podľa toho, ako by postupne nemali čo robiť.
„Anarchisti nám vyhadzujú na oči „ľudový štát” – Engels tu má na mysli predovšetkým Bakunina a jeho výpady proti nemeckým sociálnym demokratom. Engels uznáva tieto výpady natoľko za správne, nakoľko je „ľudový štát” taký istý nezmysel a taká istá úchylka od socializmu ako aj „slobodný ľudový štát”. Engels sa usiluje napraviť boj nemeckých sociálnych demokratov proti anarchistom, urobiť tento boj zásadne správnym, očistiť ho od oportunistických predsudkov o štáte. Žiaľ, Engelsov list preležal 36 rokov v zásuvke! Uvidíme ďalej, že aj po uverejnení tohto listu Kautsky zanovito opakuje v podstate tie isté omyly, pred ktorými vystríhal Engels. Bebel odpovedal Engelsovi listom z 21. septembra 1875, v ktorom medziiným napísal, že „úplne súhlasí” s jeho posudkom o návrhu programu a že vytýkal Liebknechtovi jeho ústupčivosť (str. 304 nem. vydania Beblových pamätí, zv. II.). No ak vezmeme Beblovu brožúru „Naše ciele”, nájdeme v nej úplne nesprávne úvahy o štáte:
„Štát sa má premeniť zo štátu založeného na triednej nadvláde na ľudový štát.” (nem. vyd. „Unsere Ziele”, 1886, str. 14)
Toto stojí v deviatom (deviatom!) vydaní Beblovej brožúry! Niet divu, že také zanovité opakovanie oportunistických úvah o štáte prešlo do krvi nemeckej sociálnej demokracii, najmä keď sa Engelsovo revolučné vysvetľovanie strkali do zásuvky, a keď celé životné pomery na dlhý čas odúčali od revolúcie.
Kritika návrhu Erfurtského programu, ktorú poslal Engels Kautskemu 29. júna 1891 a ktorá bola uverejnená až o desať rokov v Neue Zeit, nemožno obísť pri analýze marxistického učenia o štáte, lebo je venovaná hlavne práve kritike oportunistických názorov sociálnej demokracie v otázkach štátneho zriadenia.
Mimochodom poznamenávame, že v otázkach ekonomiky dáva Engels taktiež neobyčajne cenný pokyn, ktorý ukazuje, ako pozorne a svedomite sledoval práve zmeny moderného kapitalizmu a ako preto vedel predvídať do istej miery úlohy našej, imperialistickej doby. Tu je ten pokyn: o slove „bezplánovitosť” (Planlosigkeit), použitého v návrhu programu na charakterizovanie kapitalizmu, Engels píše:
... „Ak prechádzame od akciových spoločností k trustom, ktoré si podrobujú a monopolizujú celé odvetia priemyslu, prestáva tu nielen súkromná výroba, ale aj bezplánovitosť”. (Neue Zeit, roč. 20 zv. I, 1901 – 1902, str. 8)
Tu zdôrazňuje to najzákladnejšie v teoretickom hodnotení moderného kapitalizmu, t.j. imperializmus, a to, že kapitalizmus sa mení na monopolistický kapitalizmus. Toto posledné slovo treba podčiarknuť, lebo najrozšírenejším omylom je buržoázno-reformistické tvrdenie, že monopolistický alebo štátnomonopolistický kapitalizmus už nie je vraj kapitalizmus – môže sa už vraj nazvať „štátnym socializmom” a pod. Úplnú plánovitosť, pravdaže, trusty neposkytli, neposkytli doteraz a nemôžu poskytnúť. No i keď plánovitosť poskytujú, i keď odhadujú magnáti kapitálu vopred rozsah výroby v národnom alebo aj medzinárodnom meradle, i keď plánovite regulujú výrobu, zostávame predsa len pri kapitalizme – možno v jeho novom štádiu – no nepochybne pri kapitalizme. „Blízkosť” takéhoto kapitalizmu k socializmu musí byť pre skutočných zástupcov proletariátu argumentom za blízkosť, ľahkosť, uskutočniteľnosť, neodkladnosť socialistickej revolúcie, a vonkoncom nie argumentom za to, aby trpezlivo znášali popieranie tejto revolúcie a okrášľovanie kapitalizmu, čím sa zaoberajú všetci reformisti.
No vráťme sa k otázke o štáte. Engels tu dáva obzvlášť cenné pokyny trojakého druhu – po prvé: v otázke o republike; po druhé: o súvislosti národnostnej otázky so štátnym zriadením; po tretie: o miestnej samospráve.
Čo sa týka republiky, Engels z toho urobil ťažisko svojej kritiky návrhu Erfurtského programu. Ak si však pripomenieme, aký význam si nadobudol Erfurtský program v celej medzinárodnej sociálnej demokracii, ako sa stal vzorom pre celú II. internacionálu, bez zveličovania bude možno povedať, že Engels tu kritizuje oportunizmus celej II. internacionály.
“Politické požiadavky návrhu – píše Engels – majú veľký nedostatok. Nie je v ňom to, čo sa vlastne malo povedať.”
A ďalej vysvetľuje, že nemecká ústava je vlastne kópiou najreakčnejšej ústavy z roku 1850, že ríšsky snem je iba, ako vyjadril Wilhelm Liebknecht, „figový list absolutizmu”, že na základe ústavy, ktorá uzákoňuje drobné štáty a zväz nemeckých drobných štátov, chcieť uskutočniť „premenu všetkých pracovných nástrojov na spoločné vlastníctvo” – je zjavný nezmysel.
„Dotýkať sa tejto témy je nebezpečné” – dodáva Engels, ktorý veľmi dobre vie, že legálne pojať do programu požiadavku republiky v Nemecku nemožno. No Engels sa nezmieri tak ľahko s touto zrejmou úvahou, s ktorou sa všetci uspokojujú. Engels pokračuje: „No jednako s vecou sa musí tak či inak pohnúť. Do akej miery je to nevyhnutné, ukazuje oportunizmus, práve teraz sa šíriaci (einreissende) vo veľkej časti sociálnodemokratickej tlače. Zo strachu pred obnovením protisocialistického zákona alebo spomínajúc si na niektoré predčasné vyhlásenia, ktoré vyšli za platnosti tohto zákona, chcú teraz, aby strana uznala terajší zákonitý poriadok v Nemecku za dostačujúci pre pokojné uskutočnenie všetkých je požiadaviek ...”
Tento základný fakt, že nemeckí sociálni demokrati konali zo strachu pred obnovením Výnimočného zákona, vyzdvihuje Engels do popredia a bez okolkov ho nazýva oportunizmom – práve preto vyhlasuje, že v Nemecku niet republiky a slobody, že je vonkoncom nezmyselné snívať o „pokojnej” ceste. Engels je dosť opatrný, aby si nezväzoval ruky. Priznáva, že v štátoch s republikou alebo s veľmi veľkou slobodou „možno si predstaviť” (iba „predstaviť”!) pokojný vývin k socializmu, ale v Nemecku, opakuje:
„... V Nemecku, kde je vláda takmer všemocná, a ríšsky snem a všetky ostatné zastupiteľské inštitúcie nemajú skutočnú moc, v Nemecku vyhlasovať niečo takéto, a pritom bez akejkoľvek potreby, znamená snímať figový list s absolutizmu a svojím telom prikrývať jeho nahotu.”
Vo veľkej väčšine aj skutočne prikrývali absolutizmus oficiálni lídri nemeckej sociálnodemokratickej strany, ktorá schovala do šuflíka tieto pokyny.
„... Takáto politika môže koniec-koncov iba zaviesť stranu na falošnú cestu. Do popredia vyzdvihujú všeobecné, abstraktné politické otázky a takýmto spôsobom sa zastierajú najbližšie konkrétne otázky, ktoré sa samy stavajú na denný poriadok hneď pri prvých väčších udalostiach, pri prvej politickej kríze. Čo môže z toho vzísť okrem toho, že sa strana nenazdajky v rozhodujúcej chvíli ukáže bezmocnou, že v rozhodujúcich otázkach v nej panuje neujasnenosť a nedostatok jednoty, pretože sa tieto otázky nikdy nerozoberali? ...”
“Toto zabudnutie na veľké základné hľadiská pre chvíľkové záujmy dňa, táto honba za chvíľkovými úspechmi a boj pre tieto úspechy bez uváženia ďalších dôsledkov, toto obetovanie budúcnosti hnutia prítomnosti deje sa azda z „poctivých” motívov. No je to oportunizmus a zostáva oportunizmom a „poctivý” oportunizmus je azda nebezpečnejší ako všetky ostatné ...”
„Ak o niečom nemožno pochybovať, tak je to, že naša strana a trieda pracujúcich môžu dobyť moc iba v takej politickej forme ako demokratická republika. Demokratická republika je dokonca špecifickou formou pre diktatúru proletariátu, ako ukázala veľká francúzska revolúcia ...”
Engels tu opakuje v obzvlášť vypuklej forme základnú myšlienku, ktorá sa vinie ako červená niť všetkými Marxovými dielami, a o, že demokratická republika je najbližšia cesta k diktatúre proletariátu. Lebo takáto republika vonkoncom neodstraňuje nadvládu kapitálu, teda ani utláčanie más a triedny boj, nevyhnutne vedie k takému rozšíreniu, rozvinutiu, odhaleniu a vyostreniu tohto boja, že len čo vzniknutá možnosť ukojiť základné záujmy utláčaných más, sa táto možnosť uskutočňuje nevyhnutne a jedine v diktatúre proletariátu, vo vedení týchto más proletariátom. Pre celú II. internacionálu sú to tiež zabudnuté slová marxizmu a ich zabudnutie neobyčajne jasne ukázali dejiny strany Menševikov v prvom polroku ruskej revolúcie roku 1917. V otázke o federatívnej republike v súvise s národnostným zložením obyvateľstva Engels napísal:
“Čo má vzniknúť namiesto terajšieho Nemecka?” (S jeho reakčnou monarchistickou ústavou a priam takým reakčným rozdelením na drobné štáty, rozdelením, ktoré zvečňuje zvláštnosti „prušiactva” miesto toho, aby ich rozpustilo v Nemecku ako celku) „Podľa mojej mienky proletariát môže používať iba formu jednotnej a nedeliteľnej republiky. Federatívna republika je ešte aj teraz, všeobecne a v celku, nevyhnutnosťou na ohromnom území Spojených štátov, hoci sa vo východnej časti stáva už prekážkou. Bola by pokrokom v Anglicku, kde na dvoch ostrovoch žijú štyri národy a hoci majú jeden parlament, existujú popri sebe tri zákonodarné systémy. Už dávno sa stala prekážkou v malom Švajčiarsku a ak tam možno ešte trpieť federatívnu republiku, to iba preto, lebo sa Švajčiarsko uspokojuje s úlohou čisto pasívneho člena európskeho štátneho systému. Pre Nemecko federalistické zošvajčiarštenie bolo by obrovským krokom nazad. V dvoch bodoch sa líši spolkový štát od úplne jednotného štátu, a to: že každý jednotlivý štát tvoriaci spolok, má svoje osobitné občianske a trestné zákonodarstvo, svoje osobitné súdnictvo, a potom to, že popri národnej snemovni existuje snemovňa zástupcov jednotlivých štátov a v tejto každý kantón hlasuje ako taký, bez ohľadu na to, či je veľký, či malý” – V Nemecku spolkový štát je prechodom k úplne jednotnému štátu a „revolúciu zhora” rokov 1866 a 1870 netreba odbúrať, ale doplniť „hnutím zdola”.
Otázka štátnych foriem nielen že je Engelsovi nie ľahostajná, ale naopak, usiluje sa nezvyčajne starostlivo analyzovať práve prechodné formy, aby zistil, podľa konkrétnych historických zvláštností každého jednotlivého prípadu, prechodom od čoho k čomu je dotyčná prechodná forma.
Engels, ako aj Marx, obhajuje z hľadiska proletariátu a proletárskej revolúcie demokratický centralizmus, jednotnú a nedeliteľnú republiku. Federatívnu republiku chápe alebo ako výnimku a prekážku vývinu, alebo ako prechod od monarchie k centralistickej republike, ako pokrok za určitých špeciálnych podmienok. A za týchto špeciálnych podmienok sa dostáva do popredia národnostná otázka.
U Engelsa, ako aj u Marxa, hoci nemilosrdne kritizujú reakčnosť malých štátov a zastieranie tejto reakčnosti národnostnou otázkou v určitých konkrétnych prípadoch, nikde niet ani stopy po snahe naľahko odbaviť národnostnú otázku – snaha, ktorou sa často prehrešujú holandskí a poľskí marxisti, ktorí vychádzajú z celkom oprávneného boja proti prostoducho úzkoprsému nacionalizmu „svojich” malých štátov.
Ba i v Británii, kde aj zemepisné podmienky, aj spoločný jazyk, aj dejiny mnohých stáročí, zdalo by sa, „skoncovali” s národnostnou otázkou jednotlivých malých častí Británie, tu Engels berie do úvahy jasný fakt, že národnostná otázka nie je ešte prekonaná, a preto uznáva federatívnu republiku za „pokrok”. Pravda, nieto tu ani stopy toho, že by sa Engels zriekol kritiky nedostatkov federatívnej republiky a najrozhodnejšej propagandy a boja za jednotnú, centralisticko-demokratickú republiku.
No Engels nechápe demokratický centralizmus vôbec v tom byrokratickom zmysle, v ktorom používajú tento pojem buržoázni a maloburžoázni ideológovia a medzi nimi aj anarchisti. Podľa Engelsa centralizmus vôbec nevylučuje takú širokú miestnu samosprávu, ktorá pritom, že komúny a oblasti dobrovoľne obhajujú jednotu štátu, bezpodmienečne odstraňuje každý byrokratizmus a každé „rozkazovanie” zhora. Engels, rozvíjajúc programové názory marxizmu na štát, píše:
„Teda jednotná republika – nie však v zmysle terajšej francúzskej republiky, ktorá nie je nič iné ako cisárstvo bez cisára, založené roku 1798. Od roku 1792 do 1798 každý francúzsky departement, každá obec (Gemeinde) mala úplnú samosprávu podľa amerického vzoru, a túto musíme mať aj my. Ako treba organizovať samosprávu a ako sa možno zaobísť bez byrokracie, ukázala nám a dokázala Amerika a prvá francúzska republika a ešte teraz ukazujú Kanada, Austrália a iné anglické kolónie. A takáto provinciálna (oblastná) a obecná samospráva sú oveľa slobodnejšími inštitúciami, ako napr. švajčiarsky federalizmus, kde je, pravda, kantón veľmi nezávislý od Bundu” (t.j. od federatívneho štátu ako celku), „no nezávislý je tak od okresu (Bezirk) ako aj od obce. Kantonálne vlády ustanovujú okresných náčelníkov (Statthalterov) a prefektov, čoho vôbec niet v krajinách anglického jazyka a čo aj my musíme v budúcnosti u seba práve tak rozhodne odstrániť, ako aj pruských landratov a regierungsratov” (komisárov, náčelníkov, županov a celkovo úradníkov, ustanovených zhora). Engels navrhuje podľa toho formulovať bod programu o samospráve takto: „Úplná samospráva na vidieku” (kraje alebo oblasti), „v okrese a v obci úradníkmi zvolenými na základe všeobecného volebného práva: zrušenie všetkých miestnych a provincionálnych vrchností, ktoré ustanovoval štát.”
V Pravde (č. 68, z 28. mája 1917), ktorú zastavila vláda Kerenského a iných „socialistických” ministrov, poukazoval som už na to, ako v tomto bode – rozumie sa, zďaleka nie iba v tomto – naši pseudosocialistickí zástupcovia pseudorevolučnej pseudodemokracie robili do neba volajúce úchylky od demokratizmu. Je pochopiteľné, že ľudia, ktorí sa spútali koalíciou s imperialistickou buržoáziou, nechceli počuť tieto upozornenia.
Veľmi dôležité je podotknúť, že Engels faktami, najpresnejším príkladom vyvracia neobyčajne rozšírený – najmä v maloburžoáznej demokracii – predsudok, ako by federatívna republika znamenala nevyhnutne viacej slobody ako republika centralistická. To nie je pravda. Fakty, ktoré uvádza Engels o centralistickej francúzskej republike rokov 1792 – 1798 a o federalistickej švajčiarskej republike, to vyvracajú. Skutočne demokratická centralistická republika poskytovala viacej slobody ako republika federalistická. Alebo inak: najväčšiu miestnu, oblastnú atď. slobodu, známu v dejinách, poskytla centralistická, a nie federatívna republika.
V našej straníckej propagande a agitácii sa venovalo a venuje málo pozornosti tomuto faktu, ako aj vôbec celej otázke o federatívnej a centralistickej republike a o miestnej samospráve.
V predslove k III. vydaniu Občianskej vojny vo Francúzsku – tento predslov je datovaný 18. marca 1891 a pôvodne vyšiel v časopise Neue Zeit – Engels popri zaujímavých letmých poznámkach o otázkach súvisiacich s pomerom k štátu skvelo zhŕňa poučenie Komúny. Tento súhrn, prehĺbený celou skúsenosťou dvadsaťročného obdobia, ktoré delilo autora od Komúny, a zvlášť namierený proti poverčivej viere v štát rozšírenej v Nemecku, môžeme právom nazvať posledným slovom marxizmu v rozoberanej otázke.
Vo Francúzsku – poznamenáva Engels – bývali pracujúci po každej revolúcií ozbrojení: „Preto bolo prvým prikázaním buržoázie, ktorá bola pri štátnom kormidle, odzbrojiť pracujúcich. Preto vzniká – po každej revolúcií, vydobytej pracujúcimi, nový boj, ktorý sa končí porážkou pracujúcich.”
Bilancia skúseností buržoáznych revolúcií je práve taká krátka ako je výrazná. Podstata veci – okrem iného aj v otázke o štáte (či má zbrane utláčaná trieda?) – je tu skvelo zachytená. Práve túto podstatu najčastejšie obchádzajú tak profesori, ktorí sú pod vplyvom buržoáznej ideológie, ako aj maloburžoázni demokrati. V ruskej revolúcii roku 1917 mal „Menševik”, „tiež marxista” Cereteli tú (cavaignacovskú) česť vytvárať toto tajomstvo buržoáznych revolúcií. Vo svojej historickej reči 9. júna sa Cereteli preriekol o rozhodnosti buržoázie odzbrojiť petrohradských pracujúcich, vydávajúc, pravdaže, toto rozhodnutie aj za svoje, aj za „štátnu” nevyhnutnosť celkovo!
Historická reč Cereteliho z 9. júna bude, pravdaže, pre každého historika revolúcie roku 1917 jednou z veľmi názorných ilustrácií, ako blok Eserov a Menševikov, vedený pánom Ceretelim, prešiel na stranu buržoázie proti revolučnému proletariátu.
Iná letmá Engelsova poznámka, taktiež súvisiaca s otázkou štátu, sa týka náboženstva. Je známe, že čím viac zahnívala nemecká sociálna demokracia, a čím väčšmi sa stávala oportunistickejšou, tým častejšie a častejšie klesala k prostoduchému nesprávnemu výkladu skvelej formuly: „vyhlásiť náboženstvo za súkromnú vec”. Túto formulu vysvetľovali totiž tak, ako by bola otázka náboženská aj pre stranu revolučného proletariátu súkromnou vecou! Proti tejto úplnej zrade revolučného programu proletariátu sa vzoprel Engels, ktorý pozoroval roku 1891 iba veľmi slabé zárodky oportunizmu vo svojej strane a ktorý sa preto vyjadroval čo najopatrnejšie:
„Nakoľko zasadali v Komúne výlučne pracujúci alebo uznaní zástupcovia pracujúcich, mali aj jej uznesenia vyslovene proletársky charakter. Alebo dekrétovali tieto uznesenia také reformy, ktorých sa republikánska buržoázia zriekla iba z podlej zbabelosti a ktoré sú nevyhnutným základom slobodnej činnosti triedy pracujúcich. Takéto je uskutočnenie princípu, že náboženstvo je voči štátu prosto súkromnou vecou. Alebo Komúna vydávala uznesenia, ktoré slúžia priamo záujmom triedy pracujúcich, a čiastočne také, ktoré hlboko zasahovali do starého spoločenského poriadku.”
Engels podčiarkol úmyselne slová „voči štátu” – ťal do živého nemeckému oportunizmu, ktorý vyhlasoval náboženstvo za súkromnú vec voči strane, a takto znižoval stranu revolučného proletariátu na úroveň najbanálnejšej „voľnomyšlienkárskej” prostoduchosti, ktorá je ochotná strpieť bezkonfesijnosť, no zrieka sa straníckej úlohy bojovať proti náboženskému ópiu ohlupujúcemu ľud.
Budúci historik nemeckej sociálnej demokracie, sledujúc korene jej hanebného krachu roku 1914, nájde nemálo zaujímavého materiálu v tejto otázke, počnúc vyhýbavými vyhláseniami, otvárajúcimi dokorán dvere oportunizmu, v článkoch ideového lídra strany Kautskeho a končiac stanoviskom strany k „Los-von-der-Kirche-Bewegungu” (hnutie za odluku od cirkvi) roku 1913. No prejdime k tomu, ako Engels zhŕňal dvadsať rokov po Komúne poučenia Komúny pre bojujúci proletariát.
Engels zdôrazňoval najviac tieto poučenia:
„... Práve tá utláčajúca moc predošlej centralizovanej vlády, armáda, politická polícia, byrokracia, ktorú utvoril roku 1798 Napoleon a ktorú odvtedy prebrala každá nová vláda ako vítaný nástroj a využívala ho proti svojim odporcom, práve táto moc musela padnúť všade vo Francúzsku, ako padla v Paríži.”
„Komúna mala od samého začiatku uznať, že uchopiac moc, trieda pracujúcich nemôže naďalej hospodáriť so starým štátnym strojom; musí na jednej strane odstrániť celý starý, doteraz proti nej používaný stroj útlaku, na druhej strane sa musí zaistiť proti svojim vlastným zástupcom a úradníkom, vyhlasujúc ich všetkých, bez každej výnimky za kedykoľvek zosaditeľných”. Engels zdôrazňuje znova a znova, že nielen v monarchii, ale aj v demokratickej republike zostáva štát štátom, t.j. zachováva svoju hlavnú charakteristickú črtu: robiť z úradných osôb „sluhov spoločnosti”, jej orgány, pánov nad ňou.
„Proti tejto premene štátu a jeho orgánov za sluhov spoločnosti na pánov nad spoločnosťou, čo je nevyhnutné vo všetkých štátoch, ktoré doteraz jestvovali. Komúna použila dva neomylné prostriedky. Po prvé: ustanovovala na všetky funkcie, v správe, súdnictve, ľudovej osvete osoby, zvolené všeobecným volebným právom, a pritom voliči mali právo odvolať ich hocikedy. A po druhé: platila všetkým úradníkom, vyšším i nižším, iba takú mzdu, akú dostávali ostatní pracujúci. Najvyšší plat, ktorý vôbec vyplácala Komúna, bol 6000 frankov. Takto utvorila spoľahlivú prekážku honbe za dobre platenými miestami a karierizmom, dokonca aj bez imperatívnych mandátov zástupcom, ktoré okrem toho zaviedla Komúna pre zvolených do zastupiteľských inštitúcií ...”
Engels sa tu približuje k tomu zaujímavému rozhraniu, kde dôsledná demokracia na jednej strane sa mení na socializmus, kým na druhej strane demokracia vyžaduje socializmus. Lebo pre odstránenie štátu treba nevyhnutne premeniť funkcie štátnej služby na ktoré prosté operácie kontroly a registrácie, ktoré môže vykonávať veľká väčšina obyvateľstva, a potom aj celé obyvateľstvo napospol. No úplné odstránenie karierizmu vyžaduje, aby „čestné”, hoci aj nevýnosné miesto v štátnej službe nemohlo byť mostíkom pre preskakovanie na veľmi výnosné funkcie v bankách a v akciových spoločnostiach, ako sa to ustavične stáva aj v najslobodnejších kapitalistických štátoch.
No Engels nerobí tú chybu, ktorú robia napríklad niektorí marxisti v otázke o práve národov na samourčenie: za kapitalizmu, vraj, je nemožné, za socializmu však zbytočné. Takéto zdanlivo duchaplné, no v skutočnosti nesprávne dôvodenie bolo by možno použiť na ktorúkoľvek demokratickú inštitúcia aj na skromný plat úradníkov, lebo vonkoncom dôsledný demokratizmus je za kapitalizmu nemožný a za socializmu odumrie každá demokracia.
Toto je sofizmus, podobný starému žartu, či sa stáva človek plešivý, ak stratí jeden vlas?
Vývin demokracie do dôsledkov, vypátrať formy takéhoto vývinu, vyskúšať ich v praxi atď., to všetko je jedna z podstatných úloh boja za sociálnu revolúciu. Nijaký demokratizmus sám osebe neprinesie socializmus, no nikdy v živote demokratizmus nebude „sám osebe”, ale bude „spolu s inými” javmi, bude vplývať aj na ekonomiku, napomáhať jej pretváranie, bude podliehať vplyvu ekonomického vývinu atď. Taká je dialektika živých dejín.
Engels pokračuje:
„... Toto rozmetanie (Sprengung) starej štátnej moci a jej výmena mocou novou, skutočne demokratickou je podrobne opísané v tretej časti Občianskej vojny. No bolo nevyhnutné zastaviť sa tu nakrátko ešte raz pri niektorých črtách tejto výmeny, pretože práve v Nemecku prenikla poverčivá viera v štát z filozofie do všeobecného vedomia buržoázie, ba i mnohých pracujúcich. Podľa učenia filozofov štát je „uskutočnením idey”, alebo, preložené do filozofickej reči, kráľovstvo božie na zemi, štát je kolbište, na ktorom sa uskutočňuje alebo sa má uskutočniť večná pravda a spravodlivosť. Odtiaľto vyplýva poverčivá úcta k štátu a ku všetkému, čo sa týka štátu, – poverčivá úcta, ktorá sa tým ľahšie zakoreňuje, že ľudia si zvykajú od detstva myslieť, že veci a záujmy, spoločné pre celú spoločnosť, nemôžu sa inakšie uskutočňovať a ochraňovať než predošlým spôsobom. T.j. prostredníctvom štátu a jeho úradníkmi, ktorých obdarili výnosnými miestami. Ľudia sa nazdávajú, že robia neobyčajne smelý krok vpred, ak sa zbavujú viery v dedičnú monarchiu a stávajú sa prívržencami demokratickej republiky. No v skutočnosti štát nie je nič iné ako stroj na potláčanie triedy triedou a v demokratickej republike o nič menej ako v monarchii. A v najlepšom prípade je štát zlo, ktoré dedí proletariát, čo zvíťazil v boji za triednu nadvládu; priam tak ako Komúna, aj víťazný proletariát bude musieť okamžite okliesniť najhoršie stránky tohto zla, dotiaľ, pokým nebude pokolenie, ktoré vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti.”
Engels varoval Nemcov, aby – až nahradia monarchiu republikou – nezabudli na všeobecné zásady socializmu v otázke štátu. Jeho výstrahy sa čítajú teraz ako priame poučovanie Ceretelim a Černovom, ktorí prejavili vo svojej „koaličnej” praxi poverčivú vieru v štát a poverčivú úctu k nemu!
Ešte dve poznámky. 1. Ak vraví Engels, že za demokratickej republiky „o nič menej” ako za monarchie zostáva štát „strojom útlaku triedy triedou”, to vôbec neznamená, že by forma útlaku bola proletariátu ľahostajná, ako učia niektorí anarchisti. Širšia, slobodnejšia, otvorenejšia forma triedneho boja a triedneho útlaku poskytuje proletariátu ohromné uľahčenie v boji za odstránenie tried vôbec.
2. Otázka, prečo jedine nové pokolenie bude schopné úplne odhodiť celé toto haraburdie štátnosti, súvisí s otázkou o prekonaní demokracie, ku ktorej práve pristupujeme.
Engels sa raz vyjadril o tomto v spojitosti s otázkou o vedeckej nesprávnosti pomenovania „sociálny demokrat”. V predslove k vydaniu svojich článkov zo sedemdesiatych rokov na rozličné témy prevažne „medzinárodného” obsahu (“Internationales aus dem Volksstaat”) – predslove datovanom 3. januára 1894, t.j. napísanom pol druha roka pred Engelsovou smrťou, napísal, že vo všetkých článkoch používa slovo „komunista”, a nie „sociálny demokrat”, lebo vtedy sa sociálnymi demokratmi nazývali proudhonovci vo Francúzsku a lassallovci v Nemecku.
„Pre Marxa a pre mňa – pokračuje Engels – bolo preto najčírejšou nemožnosťou používať na označenie nášho špeciálneho stanoviska výraz tak labilný. Teraz sa má vec inak a toto slovo [sociálny demokrat] môže azda obstáť (mag passieren), hoci aj zostáva nepresné (unpassend, nevhodné) pre takú stranu, ktorej ekonomický program nie je jednoducho všeobecne socialistický, ale priam komunistický – pre stranu, ktorej konečným politickým cieľom je prekonať celý štát, teda i demokraciu. Avšak pomenovanie skutočných (Engelsova kurzíva) politických strán nikdy im úplne nezodpovedajú: strana sa vyvíja, pomenovanie zostáva.”
Dialektik Engels na sklonku svojich dní zostáva verný dialektike. Mali sme s Marxom, vraví, výborné, vedecky presné pomenovanie strany, no nemali sme skutočnej, t.j. masovej proletárskej strany. Teraz (koniec 19. stor.) máme skutočnú stranu, no jej názov je vedecky nesprávny. Dobre, ujde to, len aby sa strana vyvíjala, len aby si uvedomovala vedeckú nepresnosť svojho názvu a aby jej neprekážala vyvíjať sa správnym smerom!
Nejaký posmešník by azda chcel aj nás, Boľševikov, utešovať po engelsovsky: máme skutočnú stranu, ktorá sa skvelo vyvíja; ujde aj také nezmyselné, ohyzdné slovo, ako „boľševik”, ktoré nevyjadruje absolútne nič okrem čisto náhodnej okolnosti, že sme mali na bruselsko-londýnskom zjazde roku 1903 väčšinu. Možno teraz, keď júlové a augustové prenasledovania našej strany republikánmi a „revolučnou” malomeštiackou demokraciou urobili slovo „boľševik” takým celonárodne uctievaným slovom, keď toto prenasledovanie malo za následok okrem toho taký obrovský, historický pokrok, ktorý urobila naša strana vo svojom skutočnom vývine, možno aj ja by som zakolísal, či mám trvať na svojom aprílovom návrhu zmeniť názov našej strany. Možno by som navrhol svojim súdruhom kompromis: pomenovať sa Komunistickou stranou, no v zátvorke ponechať slovo Boľševici.
No otázka pomenovania strany je neporovnateľne menej dôležitá ako otázka pomeru revolučného proletariátu k štátu.
Vo zvyčajných úvahách o štáte neustále sa robí chyba, pred ktorou tu varuje Engels a ktorú sme mimochodom spomínali v predchádzajúcom výklade. Neustále sa totiž zabúda, že odstránenie štátu je zároveň aj odstránením demokracie, že odumieranie štátu je odumieraním demokracie.
Na prvý pohľad sa takéto tvrdenie zdá veľmi čudné a nepochopiteľné; u niekoho azda aj vznikne obava, či neočakávame príchod takého spoločenského zriadenia, v ktorom sa nebude zachovávať princíp podriadenia menšiny väčšine, lebo veď demokracia je práve uznaním takéhoto princípu?
Nie. Demokracia nie je totožná s podriadením menšiny väčšine. Demokracia je štát, uznávajúci podriadenie menšiny väčšine, t.j. organizácia systematického násilia triedy nad triedou, časti obyvateľstva nad inou časťou obyvateľstva.
Kladieme si za svoj konečný cieľ odstrániť štát, t.j. každé organizované a systematické násilie, každé násilie nad ľuďmi. Nečakáme príchod takého spoločenského poriadku, v ktorom by sa nezachovával princíp podriadenia menšiny väčšine. No snažiac sa uskutočňovať socializmus, sme presvedčení, že bude prerastať do komunizmu, a v spojitosti s tým celkovo vymizne každá potreba násilia nad ľuďmi, podriadenia človeka človeku, časti obyvateľstva inej jeho časti, lebo ľudia si navyknú zachovávať elementárne podmienky spolunažívania bez násilia a bez podriadenia.
Aby zdôraznil tento prvok návyku, Engels aj hovorí o novom pokolení, „čo vyrástlo v nových, slobodných spoločenských podmienkach, ktoré budú schopné odhodiť celé toto haraburdie štátnosti” – každej štátnosti, teda aj demokraticko-republikánskej štátnosti.
Aby sme toto vysvetlili, musíme rozobrať otázku ekonomických základov odumierania štátu.
Najobšírnejšie vysvetlenie tejto otázky podal Marx vo svojej Kritike Gothajského programu (list Brackemu z 5. mája 1875, odtlačený až roku 1891 v Neue Zeit IX, l, a vydaný po rusky v samostatnom vydaní). Polemická časť tohto skvelého diela, spočívajúca v kritike lassallovstva, zatienila vlastne jej časť pozitívnu, a to: analýzu spojitosti medzi rozvojom komunizmu a odumieraním štátu.
Pri povrchnom porovnávaní Marxovho listu Brackemu z 5. mája 1875 a vyššie rozoberaného Engelsovho listu Beblovi z 28. marca 1875 sa môže zdať, že Marx je oveľa viac „prívržencom štátu” než Engels, a že rozdiel medzi názormi oboch spisovateľov o štáte je veľmi značný.
Engels navrhuje Beblovi, aby sa celkovo prestalo tárať o štáte, aby sa vyhodilo úplne slovo štát z programu, vymeniac ho slovom „pospolnosť”; Engels dokonca vyhlasuje, že Komúna nebola už štátom vo vlastnom zmysle. Zatiaľ Marx hovorí dokonca aj o „budúcej štátnosti komunistickej spoločnosti”, t.j. zdá sa, že uznáva nevyhnutnosť štátu aj za komunizmu.
No takýto názor by bol od základu nesprávny. Bližšie skúmanie ukazuje, že Marxove a Engelsove názory o štáte a jeho odumieraní sa úplne zhodujú a citovaný Marxov výraz sa týka práve tejto odumierajúcej štátnosti.
Je jasné, že nemôže byť ani reči o určení chvíle budúceho odumierania, tobôž, lebo to bude zrejme zdĺhavý proces. Zdanlivý rozdiel medzi Marxom a Engelsom sa vysvetľuje tým, že predmet, o ktorom písali, a úlohy, ktoré si vytýčili, boli odlišné. Engels si kládol za úlohu názorne, ostro, vo veľkých obrysoch ukázať Beblovi celú nezmyselnosť bežných predsudkov o štáte (s ktorými aj Lassalle súhlasil v nemalej miere). Marx sa iba mimochodom dotýka tejto otázky, zaujímajúc sa o inú tému: o vývin komunistickej spoločnosti.
Celá Marxova teória je aplikáciou vývinovej teórie na moderný kapitalizmus v jej najdôslednejšej, najúplnejšej, najpremyslenejšej a obsahovo najbohatšej forme. Prirodzene, že pre Marxa vznikla otázka aplikovať túto teóriu aj na nastávajúci krach kapitalizmu a na budúci vývin budúceho komunizmu.
Na základe akých faktov možno klásť otázku o budúcom vývine budúceho komunizmu?
Na základe toho, že vzniká z kapitalizmu, historicky sa vyvíja z kapitalizmu a je výsledkom pôsobenia takej spoločenskej sily, ktorá sa zrodila z kapitalizmu. Marx sa ani trochu nepokúša vymýšľať utópie a do prázdna hádať, čo nemožno vedieť. Marx stavia otázku komunizmu, ako by prírodovedec formuloval otázku vývinu nového, povedzme biologického druhu, keď vieme, že tak a tak vznikol a takým a takým určitým smerom sa pozmeňuje.
Marx predovšetkým odstraňuje zmätok, ktorý vnáša Gothajský program do otázky o vzťahu štátu a spoločnosti.
„Súčasná spoločnosť – píše – je kapitalistická spoločnosť, ktorá existuje vo všetkých civilizovaných krajinách, vo väčšej alebo menšej miere bez prísad stredoveku, viacej alebo menej pozmenená zvláštnosťami historického vývinu každej krajiny, viacej alebo menej vyvinutá. Naproti tomu moderný štát sa mení s každou štátnou hranicou. V prusko-nemeckej ríši je celkom iný ako vo Švajčiarsku, v Anglicku je celkom iný ako v Spojených štátoch. Moderný štát je teda fikciou.”
„Ale i pri pestrosti svojich foriem majú rozličné štáty rozličných civilizovaných krajín medzi sebou to spoločné, že stoja na pôde súčasnej buržoáznej spoločnosti, viacej alebo menej kapitalisticky vyvinutej. Majú preto isté spoločné podstatné príznaky. V tomto zmysle možno hovoriť o „modernej štátnosti” v protiklade k budúcnosti, keď odumrie terajší jej koreň, buržoázna spoločnosť.”
„Otázka bude potom takáto: akej premene bude podrobená štátnosť v komunistickej spoločnosti? Inými slovami: aké spoločenské funkcie, analogické terajším štátnym funkciám, zostanú vtedy? Na túto otázku možno odpovedať iba vedecky; a aj keby sme koľko tisíc ráz spájali slovo „ľud” so slovom „štát”, nepriblížime sa k vyriešeniu tejto otázky ani o piaď.”
Keď Marx takto bol zosmiešnil všetky rečičky o „ľudovom štáte”, formuluje otázku a akoby varuje, že pre vedeckú odpoveď na túto otázku možno operovať jedine pevne zistenými vedeckými údajmi.
Prvé, čo zistila úplne presne celá teória vývinu, celá veda vôbec – a na čo zabúdali utopisti, na čo zabúdajú terajší oportunisti, ktorí sa boja socialistickej revolúcie – je okolnosť, že historicky nepochybne musí byť samostatné štádium alebo samostatná etapa prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.
Marx pokračuje:
„Medzi kapitalistickou a komunistickou spoločnosťou je obdobie revolučnej premeny prvej na druhú. Tomuto obdobiu zodpovedá aj politické prechodné obdobie a štát tohto obdobia nemôže byť ničím iným ako revolučnou diktatúrou proletariátu.”
Tento Marxov záver sa zakladá na analýze úlohy, ktorú má proletariát v súčasnej kapitalistickej spoločnosti, na údaji o vývine tejto spoločnosti a na nezmieriteľnosti protikladných záujmov proletariátu a buržoázie.
Predtým sa stavala otázka takto: aby sa proletariát domohol svojho oslobodenia, musí zvrhnúť buržoáziu, musí vydobyť politickú moc a musí zaviesť svoju revolučnú diktatúru. Teraz stavia Marx otázku trochu inak: prechod od kapitalistickej spoločnosti vyvíjajúcej sa ku komunizmu, do komunistickej spoločnosti, je nemožný bez „politického prechodného obdobia” a štátom tohto obdobia môže byť jedine revolučná diktatúra proletariátu.
Aký je však pomer tejto diktatúry k demokracii?
Videli sme, že Komunistický manifest jednoducho kladie vedľa seba dva pojmy: „premenu proletariátu na vládnucu triedu” a „vydobytie demokracie”. Na základe všetkého, čo bolo vyššie vyložené, možno presnejšie určiť, ako sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.
V kapitalistickej spoločnosti, za podmienky jej najpriaznivejšieho vývinu, máme viacej alebo menej úplný demokratizmus v demokratickej republike. No tento demokratizmus je vždy stesnaný do úzkeho rámca kapitalistického vykorisťovania a vždy zostáva preto v podstate demokratizmom pre menšiu, len pre majetné triedy, len pre bohatých. Sloboda kapitalistickej spoločnosti vždy zostáva približne taká istá, aká bola sloboda v starovekých gréckych republikách: sloboda pre otrokárov. Moderní námezdní otroci dôsledkom podmienok kapitalistického vykorisťovania zostávajú nakoľko ugniavení núdzou a žobrotou, že „majú iné starosti ako demokraciu”, „majú iné starosti ako politiku”, takže pri obvyklom, pokojnom priebehu udalostí väčšina obyvateľstva je vylúčená z účasti na spoločensko-politickom živote.
Správnosť tohto tvrdenia najsprávnejšie azda potvrdzuje Nemecko práve preto, že v tomto štáte sa ústavná legalita udržala neobyčajne dlho a pevne takmer pol storočia (1871 – 1914) a že sociálna demokracia vedela za ten čas oveľa väčšmi ako v iných krajinách využiť legalitu a organizovať tak veľkú časť pracujúcich do politickej strany ako nikde na svete.
Akáže je táto doteraz známa najväčšia časť politicky uvedomelých a aktívnych námezdných otrokov v kapitalistickej spoločnosti? Jeden milión členov sociálnodemokratickej strany spomedzi 15 miliónov námezdných pracujúcich!
Tri milióny odborovo organizovaných – spomedzi 15 miliónov! Demokracia pre nepatrnú menšinu, demokracia pre bohatých – takýto je demokratizmus kapitalistickej spoločnosti. Ak sa bližšie prizrieme na mechanizmus kapitalistickej demokracie, uvidíme, všade a kdekoľvek, aj v nepatrných, zdanlivo nepatrných podrobnostiach volebného práva (podmienka trvalého pobytu, vylúčenie žien atď.), aj v technike zastupiteľských inštitúcií, aj vo faktických prekážkach zhromažďovacieho práva (verejné budovy nie sú pre „žobrákov”!), aj v čisto kapitalistickej organizácií dennej tlače a tak ďalej a tak ďalej – uvidíme jedno obmedzenie demokracie za druhým. Tieto obmedzenia, výnimky, vylúčenia, prekážky pre chudobu sa zdajú nepatrnými, najmä tomu, kto sám biedu nikdy nepoznal a neprišiel do bližšieho styku s utláčanými triedami v ich masovom živote (a takýchto je deväť desatín, ak nie deväťdesiatdeväť stotín buržoáznych publicistov a politikov) – no všetky tieto obmedzenia spolu vylučujú, vytískajú chudobu z politiky, z aktívnej účasti v demokracii.
Marx vystihol skvelo túto podstatu kapitalistickej demokracie, keď povedal vo svojej analýze skúseností Komúny: raz za niekoľko rokov dovoľujú utláčaným rozhodovať, ktorý práve zo zástupcov utláčajúcej triedy bude ich v parlamente zastupovať a potláčať!
No od tejto kapitalistickej demokracie – nevyhnutne úzkej, potajomky odstrkávajúcej chudobu, a preto úplne pokryteckej a lživej – vývin vpred nejde jednoducho, priamo a hladko, „k stále väčšej a väčšej demokracii”, ako to líčia liberálni profesori a maloburžoázni oportunisti. Nie. Vývin vpred, t.j. ku komunizmu, ide cez diktatúru proletariátu a inakšie ísť nemôže, lebo zlomiť odpor vykorisťovateľov-kapitalistov nemôže nikto iný a nijakým iným spôsobom.
Diktatúra proletariátu, t.j. organizácia predvoja utláčaných ako vládnucej triedy na potlačenie utláčateľov, nemôže však priniesť jednoducho – iba rozšírenie demokracie. Zároveň s ohromným rozšírením demokratizmu, ktorý sa po prvý raz stane demokratizmom pre chudobných, demokratizmom pre ľud a nie demokratizmom pre boháčov, odníma diktatúra proletariátu mnohé slobody utláčateľov, vykorisťovateľov a kapitalistov. Musíme potlačiť, aby sa ľudstvo oslobodilo od námezdného otroctva, ich odpor treba potlačiť silou – a je jasné, že tam kde je útlak, je násilie, niet slobody, niet demokracie.
Engels toto skvelo vyjadril v liste Beblovi, keď povedal, ako si čitateľ spomenie, že „proletariát nepotrebuje štát v záujme slobody, ale v záujme potlačenia svojich odporcov, a keď sa bude môcť hovoriť o slobode, nebude štátu”.
Demokracia pre obrovskú väčšinu ľudu a násilné potlačenie, t.j. vylúčenie z demokracie vykorisťovateľov, utláčateľov ľudu – takto sa mení demokracia za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu.
Len v komunistickej spoločnosti, keď je odpor kapitalistov už definitívne potlačený, keď kapitalisti zmizli, keď niet tried (t.j. niet rozdielu medzi členmi spoločnosti v ich pomere ku spoločenským výrobným prostriedkom), len vtedy „mizne štát a možno hovoriť o slobode”. Len vtedy je možná naozaj úplná demokracia, iba vtedy sa uskutoční naozaj bez akýchkoľvek výnimiek. A len vtedy demokracia začne odumierať následkom tej prostej okolnosti, že ľudia, zbavení kapitalistického otroctva, nesčíselných hrôz, surovostí, nehorázností, ohavností kapitalistického vykorisťovania, postupne si navyknú zachovávať elementárne, cez stáročia známe, po tisícročia opakované pravidlá vo všetkých tradíciách spolunažívania, zachovávať ich bez násilia, bez donútenia, bez podriadenia, bez špeciálneho donucovacieho aparátu, ktorý sa nazýva štát.
Výraz „štát odumiera” je volený veľmi výstižne, lebo poukazuje aj na postupnosť procesu, aj na jeho živelnosť. Iba zvyk môže mať a nepochybne bude mať takýchto účinok, lebo milión ráz pozorujeme okolo seba, ako ľahko si zvykajú ľudia zachovávať pre nich nevyhnutné pravidlá spolunažívania, ak niet vykorisťovania, ak niet ničoho, čo poburuje, čo vyvoláva protest a vzburu a čo utvára nevyhnutnosť útlaku.
V kapitalistickej spoločnosti máme teda demokraciu okyptenú, žalostnú, falošnú, demokraciu iba pre bohatých, pre menšinu. Diktatúra proletariátu, obdobie prechodu ku komunizmu, po prvý raz prinesie demokraciu ľudu, väčšine, zároveň s nevyhnutným potlačením menšiny, vykorisťovateľov. Len komunizmus je schopný priniesť demokraciu vskutku úplnú a čím úplnejšia bude, tým skôr sa stane nepotrebnou, odumrie sama od seba.
Inými slovami: za kapitalizmu máme štát vo vlastnom zmysle slova – špeciálny stroj na potláčanie triedy triedou a pritom väčšiny menšinou. Je pochopiteľné, že pre úspech takej veci, ako je systematické potláčanie väčšiny vykorisťovaných menšinou vykorisťovateľov, je potrebná krajná krutosť, beštiálnosť potlačenia, potrebné sú moria krvi, cez ktoré ľudstvo aj ide po svojej ceste za otroctva, nevoľníctva a za námezdného otroctva.
Ďalej, za prechodu od kapitalizmu ku komunizmu potláčanie je ešte nevyhnutné, no tu už potláča menšinu vykorisťovateľov väčšina vykorisťovaných. Samostatný aparát, špeciálny stroj na potláčanie – „štát” je ešte nevyhnutný, no je to už prechodný štát, nie je to štát vo vlastnom zmysle slova, lebo potlačiť menšinu vykorisťovateľov väčšinou včerajších námezdných otrokov je vec pomerne taká ľahká, jednoduchá a prirodzená, že bude stáť oveľa menej krvi než potláčať povstanie otrokov, nevoľníkov, námezdných pracujúcich a príde ľudstvu oveľa lacnejšie. A tento útlak je zlučiteľný s rozšírením demokracie na takú prevažnú väčšinu obyvateľstva, že potreba špeciálneho stroja na potláčanie začína miznúť. Vykorisťovatelia, prirodzene, nie sú schopní potlačiť ľud bez veľmi zložitého stroja na splnenie takejto úlohy, no ľud môže potlačiť vykorisťovateľov aj s veľmi jednoduchým „strojom”, takmer bez „stroja”, bez špeciálneho aparátu, jednoducho organizáciou ozbrojených más (ako sú soviety zástupcov pracujúcich a vojakov – poznamenávame trochu v predstihu).
Napokon iba komunizmus utvára pomery, v ktorých bude štát úplne zbytočný, lebo nebude nikoho, koho by bolo treba potláčať – „nikoho” v takom zmysle, že nebude triedy a nebude systematického boja s určitou časťou obyvateľstva. Nie sme utopisti a vôbec nepopierame možnosť a nevyhnutnosť, že sa jednotlivci dopustia výstrelkov, a tiež že nebude treba potláčať takéto výstrelky. No po prvé: na to nie je potrebný špeciálny stroj, špeciálny potláčací aparát, to bude robiť sám ozbrojený ľud priam tak prosto a ľahko, ako ešte aj v súčasnej spoločnosti ktorýkoľvek zástup civilizovaných ľudí odtrhne od seba bitkárov alebo nepripúšťa urážať ženu. A po druhé: vieme, že základná sociálna príčina výstrelkov, spočívajúcich v porušení pravidiel spolunažívania, je vykorisťovanie más, ich núdza a bieda. S odstránením tejto hlavnej príčiny začnú výstrelky nevyhnutne „odumierať”. Nevieme, ako rýchlo a v akej postupnosti, no vieme, že budú odumierať. S ich odumieraním odumrie aj štát.
Marx, nepúšťajúc sa do utópií, určil podrobnejšie to, čo možno teraz určiť o tejto budúcnosti, a to: rozdiel medzi nižšou a vyššou fázou (stupňom, etapou) komunistickej spoločnosti.
Namiesto hmlistej, nejasnej, všeobecnej lassallovej frázy (“úplný výťažok práce – pracujúcich”) Marx berie triezvo do úvahy, ako bude musieť socialistická spoločnosť konkrétne hospodáriť. Marx prikračuje ku konkrétnej analýze životných podmienok takej spoločnosti, v ktorej nebude kapitalizmus, a vraví:
„Nemáme tu do činenia,” (pri analýze programu strany pracujúcich), „s takou komunistickou spoločnosťou, ktorá sa vyvinula na svojom vlastnom základe, ale s takou, ktorá práve vychádza z kapitalistickej spoločnosti a ktorá preto v každom ohľade, ekonomickom, mravnom a myšlienkovom, má ešte na sebe pečať starej spoločnosti, z lona ktorej vzišla.”
A túto komunistickú spoločnosť, ktorá práve vzišla na božie svetlo z lona kapitalizmu, ktorá má v každom ohľade na sebe pečať starej spoločnosti, Marx nazýva „prvou”, čiže nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Výrobné prostriedky sú už vyňaté zo súkromného vlastníctva jednotlivcov. Výrobné prostriedky patria celej spoločnosti. Každý člen spoločnosti, vykonávajúc istý podiel spoločensky nevyhnutnej práce, dostáva od spoločnosti potvrdenie, že odpracoval príslušné množstvo práce. Podľa toho potvrdenia dostáva z verejných skladov spotrebných predmetov zodpovedajúce množstvo výrobkov. Po odpočítaní množstva práce, ktoré ide na spoločenský fond, dostáva teda každý pracujúci od spoločnosti práve toľko, koľko jej dal.
Panuje zdanlivá rovnosť.
No Lassalle sa mýli, keď vraví, majúc na zreteli takéto spoločenské poriadky (zvyčajne nazývané socializmom, ale u Marxa majúce názov prvej fázy komunizmu), že je to „spravodlivé rozdelenie”, že je to „rovnaké právo každého na rovnaký výťažok práce” a Marx osvetľuje jeho omyl.
“Rovnaké právo – vraví Marx – tu vskutku máme, no je ešte buržoázne právo, ktoré ako aj každé právo, predpokladá nerovnosť. Každé právo je aplikáciou rovnakého meradla rozličných ľudí, ktorí sú v skutočnosti nerovnakí, nie sú si rovní, a preto „rovnaké právo” je porušením rovnosti a nespravodlivosťou”.
V skutočnosti každý, keď si odpracoval rovnaký podiel spoločenskej práce ako iný, dostáva rovnaký podiel spoločenského výrobku (po odpočítaní zrážok).
Avšak, jednotliví ľudia nie sú rovnakí; niekto je silnejší, iný slabší, niekto je ženatý, iný nie, niekto má viacej detí, iný menej atď. Marx uzatvára:
„... Pri rovnakej práci, a teda aj pri rovnakej účasti na spoločenskom spotrebnom fonde, niekto dostane v skutočnosti viacej ako iný, je bohatší ako iný atď. Aby sa tomu všetkému vyhlo, nesmelo by byť právo rovné, ale naopak, muselo by byť nerovné.”
Prvá fáza komunizmu nemôže teda poskytnúť ešte spravodlivosť a rovnosť; rozdiely v bohatstve aj rozdiely nespravodlivé zostanú, no nemožné bude vykorisťovanie človeka človekom, lebo nebude možno zabrať výrobné prostriedky, továrne stroje, pôdu ap. do súkromného vlastníctva. Celkovo vyvracajúc maloburžoázne nejasnú frázu Lassallovu o „rovnosti” a „spravodlivosti”, Marx ukazuje priebeh vývinu komunistickej spoločnosti, ktorá musí spočiatku odstrániť iba tú „nespravodlivosť”, že výrobné prostriedky majú jednotlivci, a ktorá nie je schopná odrazu odstrániť aj ďalšiu nespravodlivosť, spočívajúcu v distribúcii spotrebných predmetov „podľa práce” (a nie podľa potrieb).
Vulgárni ekonomisti, teda aj buržoázni profesori, teda aj „náš” Tugan, neprestajne vytýkajú socialistom, že vraj zabúdajú na nerovnosť ľudí a „rojčia” odstrániť túto nerovnosť. Takáto výčitka, ako vidíme, dokazuje iba krajnú ignoráciu buržoáznych ideológov.
Marx nielen najpresnejšie berie do úvahy nevyhnutnú nerovnosť ľudí, berie do úvahy aj to, že samotný prechod výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva celej spoločnosti (“socializmus” vo zvyčajnom použití tohto slova), ešte neodstraňuje nedostatky distribúcie a nerovnosti buržoázneho práva, ktoré naďalej panuje, pokiaľ sa výrobky rozdeľujú podľa práce. Marx pokračuje:
„No tieto nedostatky sú nevyhnutné v prvej fáze komunistickej spoločnosti, v tej jej podobe, ako sa zrodí do dlhých pôrodných bolestiach z kapitalistickej spoločnosti. Právo nemôže byť nikdy na vyššom stupni ako ekonomické zriadenie a kultúrny rozvoj spoločnosti, ním podmienený.”
Teda, v prvej fáze komunistickej spoločnosti (ktorú obyčajne nazývajú socializmom) buržoázne právo sa nezruší úplne, ale iba čiastočne, iba v súlade s už dosiahnutým ekonomickým prevratom, t.j. iba čo sa týka výrobných prostriedkov. „Buržoázne právo” ich uznáva za súkromné vlastníctvo jednotlivcov. Socializmus ich robí spoločným vlastníctvom. Natoľko – a iba natoľko – buržoázne právo odpadá.
No jednak zostáva v inej svojej časti, zostáva ako regulátor distribúcie výrobkov a rozdelenia práce medzi členmi spoločnosti. „Kto nepracuje, nech neje”! – tento socialistický princíp sa už uskutočnil; „Za rovnaké množstvo práce rovnaké množstvo výrobkov!” – aj tento socialistický princíp sa už uskutočnil. Ale toto ešte nie je komunizmus a toto ešte neodstraňuje buržoázne právo, ktoré nerovnakým ľuďom za nerovnaké (fakticky nerovnaké) množstvo práce dáva rovnaké množstvo výrobkov.
Toto je „nedostatok”, vraví Marx, ale je nedostatok nevyhnutný v prvej fáze komunizmu, lebo, ak nechceme upadať do utopizmu, nesmieme sa nazdávať, že ľudia, len čo zvrhli kapitalizmus, naraz sa naučia pracovať pre spoločnosť bez akýchkoľvek právnych noriem, ba odstránenie kapitalizmu ani nedáva naraz ekonomické predpoklad takejto premeny.
No okrem buržoázneho práva niet iných noriem. A natoľko zostáva štát ešte potrebným, aby ochranou spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov ochraňoval rovnosť práce a rovnosť rozdelenia výrobkov.
Štát odumiera, lebo už niet kapitalistov, už niet tried, a preto nemožno potláčať vôbec nijakú triedu.
Avšak štát ešte neodumrel celkom, lebo zostáva ochrana buržoázneho práva, ktoré posväcuje faktickú nerovnosť. Pre úplné odumretie štátu je potrebný úplný komunizmus.
Marx pokračuje:
„Vo vyššej fáze komunistickej spoločnosti, keď už zmizne podriadenie deľbe práce, ktoré zotročuje človeka; keď s tým zároveň zmizne aj protiklad duševnej a telesnej práce; keď práca prestane byť iba prostriedkom udržania života a stane sa prvoradou životnou potrebou; keď vzrastú spolu so všestranným rozvojom indivíduí aj produktívne sily a rozlejú sa plným prúdom všetky zdroje spoločenského bohatstva, iba vtedy bude možno úplne prekonať úzky obzor buržoázneho práva a spoločnosť bude môcť napísať na svoju zástavu: „Každý podľa schopností, každému podľa potreby.”
Iba teraz môžeme oceniť úplnú správnosť Engelsových poznámok, keď sa nemilosrdne posmieval nehoráznosti spojenia slov: „sloboda” a „štát”. Kým je štát, niet slobody. Keď bude sloboda, nebude štát.
Ekonomickým základom úplného odumretia štátu je taký vysoký rozvoj komunizmu, v ktorom mizne protiklad duševnej a telesnej práce, mizne teda jeden z najdôležitejších zdrojov terajšej spoločenskej nerovnosti, a to zdroj, ktorý vonkoncom nemožno odrazu odstrániť jednoduchým prechodom výrobných prostriedkov do spoločenského vlastníctva, jednoduchým vyvlastnením kapitalistov.
Toto vyvlastnenie umožní obrovský rozvoj produktívnych síl. A vidiac, ako už teraz neuveriteľne združuje kapitalizmus tento rozvoj, čo všetko by bolo možno zveľadiť na základe modernej už dosiahnutej techniky, sme oprávnení s plným presvedčením povedať, že vyvlastnenie kapitalistov nevyhnutne prinesie obrovský rozvoj produktívnych síl ľudskej spoločnosti. No ako rýchlo bude prebiehať tento rozvoj ďalej, ako rýchlo dospeje k odstráneniu deľby práce, k odstráneniu protikladu medzi duševnou a telesnou prácou a k tomu, aby sa práca premenila na „prvoradú životnú potrebu”, to nevieme a ani vedieť nemôžeme.
Preto máme právo hovoriť iba o nevyhnutnom odumieraní štátu, zdôrazňujúc zdĺhavosť tohto procesu, jeho závislosť od rýchlosti vývinu vyššej fázy komunizmu; otázku termínov alebo konkrétnych foriem odumierania ponechávame celkovo otvorenou, lebo niet materiálu, aby sa riešili takéto otázky.
Štát bude môcť úplne odumrieť vtedy, keď spoločnosť uskutoční zásadu: každý podľa schopností, každému podľa potrieb”, t.j. keď ľudia si natoľko navyknú zachovávať základné pravidlá spolunažívania a keď ich práca bude taká produktívna, že budú dobrovoľne pracovať podľa svojich schopností. „Úzky obzor buržoázneho práva”, ktorý každého núti vyratúvať so shylokovskou bezcitnosťou, aby nepracoval o pol hodiny dlhšie ako iný, nedostal menšiu mzdu ako iný – tento úzky obzor sa vtedy prekročí. Distribúcia výrobkov nebude vtedy vyžadovať, aby spoločnosť normovala množstvo výrobkov, ktoré má každý dostať; každý si bude slobodne brať „podľa potreby”.
Z buržoázneho stanoviska je ľahko vyhlásiť takéto spoločenské zriadenie za „číru utópiu” a uškŕňať sa nad tým, že socialisti každému sľubujú, že bude mať právo dostávať od spoločnosti ľubovoľné množstvo lahôdok, áut, klavírov ap. bez akejkoľvek kontroly práce jednotlivého občana. Takýmito úškľabkami odbavuje vec doteraz aj väčšina buržoáznych „vedátorov”, ktorí tým odhaľujú nielen svoje ignorantstvo, ale aj to, že zištne obhajujú kapitalizmus.
Je to ignorantstvo, lebo ani jednému socialistovi neprišlo na um „sľubovať”, že nastane vyššia vývinová fáza komunizmu; no predvídanie veľkých socialistov, že táto fáza nastane, predpokladá nie terajšiu produktivitu práce, ani nie terajšieho filistra, ktorý je schopný pre nič za nič celkom ako seminaristi Pomjalovského kaziť sklady spoločenského bohatstva a požadovať nemožné.
Dotiaľ, kým nastane vyššia fáza komunizmu, socialisti požadujú, aby spoločnosť a štát čo najprísnejšie kontrolovali rozsah práce a rozsah spotreby; avšak táto kontrola sa má začať vyvlastnením kapitalistov, kontrolu pracujúcich nad kapitalistami a túto kontrolu musí vykonávať nie štát byrokratov, ale štát ozbrojených pracujúcich.
Zištná obhajoba kapitalizmu buržoáznymi ideológmi (a ich pätolízačmi, ako Cereteliov, Černovov a spol.) spočíva práve v tom, že spormi a rečami o ďalekej budúcnosti úmyselne zamieňajú naliehavú a pálčivú otázku dnešnej politiky, vyvlastnenia kapitalistov, premenenie všetkých občanov na pracujúcich a zamestnancov jediného veľkého „syndikátu”, a to celého štátu, a úplné podriadenie všetkej práce celého tohto syndikátu skutočne demokratickému, štátu sovietov zástupcov pracujúcich a vojakov.
Keď určený profesor, po ňom prostáčik a po ňom páni Cereteliovia a Černovovia vravia o nezmyselných utópiách, o demagogických sľuboch Boľševikov, o nemožnosti „zaviesť” socializmus, majú vlastne na zreteli práve vyššie štádium či fázu komunizmu, ktorú „zavádzať” nielen nikto nesľuboval, ale ani si nezmyslel, lebo „zaviesť” ju vôbec nemožno.
A tu sme došli o otázke vedeckého rozdielu medzi socializmom a komunizmom, ktorej sa dotkol Engels vo svojej vyššie uvedenej úvahe a nesprávnosti názvu „sociálni demokrati”. Politický rozdiel medzi prvou či nižšou a vyššou fázou komunizmu časom bude pravdepodobne obrovský, no teraz, za kapitalizmu, uznávať ho bolo by smiešne a vyzdvihovať by ho mohli vari iba jednotliví anarchisti (ak ešte zostali medzi anarchistami ľudia, ktorí sa ničomu nenaučili z toho, že sa Kropotkinovia, Gravenovia, Cornelissenovia a iné „hviezdy” anarchizmu po „plechanovovsky” premenili na sociálnych šovinistov či na zákopových anarchistov, ako sa vyjadril Ge, jeden z málo anarchistov, čo si zachovali svoju česť a svedomie).
No vedecký rozdiel medzi socializmom a komunizmom je jasný. Čo zvyčajne nazývajú socializmom. Marx nazval „prvou” alebo nižšou fázou komunistickej spoločnosti. Nakoľko sa výrobné prostriedky stávajú spoločným vlastníctvom, natoľko aj tu slovo „komunizmus” možno používať, ak sa nezabúda, že to nie je úplný komunizmus. Veľký význam Marxových objasnení spočíva v tom, že aj tu dôsledne uplatňuje materialistickú dialektiku, učenie o vývine, ponímajúc komunizmus ako čosi, čo sa vyvíja z kapitalizmu. Namiesto scholasticky vykonštruovaných, vymyslených definícií a neplodných slovných škriepok (čo je socializmus a čo komunizmus) Marx analyzuje, čo by bolo možno nazvať stupňami ekonomickéj zrelosti komunizmu.
Vo svojej prvej fáze, na svojom prvom stupni komunizmus nemôže ešte byť ekonomicky úplne zrelý, úplne bez stôp či tradícií kapitalizmu. Stadiaľ vyplýva zaujímavý zjav, že prvá fáza komunizmu neprekročí „úzky obzor buržoázneho práva”. Buržoázne právo, čo sa týka distribúcie spotrebných výrobkov, predpokladá, pravdaže, nevyhnutne aj buržoázny štát, lebo právo je ničím bez aparátu, schopného donucovať, aby sa dodržiavali právne normy.
Vysvitá, že komunizmu zostáva po istý čas nielen buržoázne právo, ale dokonca aj buržoázny štát – bez buržoázie!
Toto môže prichodiť ako paradox či jednoducho ako dialektická rozumová hra, z ktorej často obviňujú marxizmus ľudia, čo si nedali ani chvíľku práce, aby si preštudovali jeho neobyčajne hlboký obsah.
No v skutočnosti život nám na každom kroku ukazuje zvyšky starého v novom, aj v prírode, aj v spoločnosti. A Marx nevložil samovoľne kúštik buržoázneho práva do komunizmu, ale vzal to, čo je ekonomicky a politicky nevyhnutné v spoločnosti ktorá vychádza z lona kapitalizmu.
Demokracia znamená rovnosť. Je pochopiteľné, aký veľký význam má boj proletariátu za rovnosť a heslo rovnosti – ak ho správne chápeme v zmysle odstránenia tried. No demokracia znamená iba formálnu rovnosť. Len čo sa uskutočnila rovnosť všetkých členov spoločnosti vzhľadom na držbu výrobných prostriedkov, t.j. rovnosť práce a rovnosť mzdy, neodvratne sa vynorí pred ľudstvom otázka, aby sa išlo ďalej, od formálnej rovnosti k rovnosti faktickej, t.j. k uskutočneniu zásady: „každý podľa schopností, každému podľa potrieb”. Akými etapami, akými praktickými opatreniami pôjde ľudstvo k tomuto vyššiemu cieľu, nevieme a ani vedieť nemôžeme. No dôležité je ujasniť si, ako nehorázne lživá je zvyčajná buržoázna predstava, že socializmus je čosi mŕtve, stuhnuté, raz navždy dané, kým v skutočnosti iba socializmom sa začne rýchly, skutočný, vskutku masový pokrok, vo všetkých oblastiach spoločenského a individuálneho života, spočiatku odohrávajúci sa za účasti väčšiny obyvateľstva a potom za účasti všetkého obyvateľstva.
Demokracia má obrovský význam v boji triedy pracujúcich proti kapitalistom za svoje oslobodenie. No demokracia vôbec nie je hranicou, ktorú neslobodno prekročiť, ale iba jedna z etáp na ceste od feudalizmu ku kapitalizmu a od kapitalizmu ku komunizmu.
Demokracia je štátna forma, jedna z jeho odrôd. Demokracia je teda ako každý štát, organizované, systematické použitie násilia na ľuďoch. Toto je jedna stránka veci. No na druhej strane znamená demokracia formálne uznanie rovnosti občanov a rovnaké právo všetkých určovať zriadenie a správu štátu. A toto zasa súvisí s tým, že demokracia, na istom vývinovom stupni, predovšetkým, stmeľuje proletariát, revolučnú triedu proti kapitalizmu – a umožňuje mu rozdrviť, rozmliaždiť, zotrieť z povrchu zeme buržoázny, čo aj republikánsko-buržoázny štátny stroj, stálu armádu, políciu, byrokraciu, aby ich nahradila demokratickejším, no ešte vždy štátnym strojom v podobe ozbrojených pracujúcich más, ktoré pristupujú ku všeobecnej účasti ľudu v milícií.
Tu kvantita prechádza na kvalitu: takýto stupeň demokratizmu súvisí s prekročením rámca buržoáznej spoločnosti a so začiatkom jej socialistickej prestavby. Ak sa vskutku všetci zúčastňujú na správe štátu, kapitalizmus sa už nemôže udržať. A vývin kapitalizmu zasa nám utvára predpoklady pre to, aby sa vskutku všetci mohli zúčastniť na správe štátu. K takýmto predpokladom patrí všeobecná gramotnosť, uskutočnená už v mnohých pokročilých kapitalistických krajinách, ďalej „vyškolenie a zdisciplinovanie” miliónov pracujúcich veľkým, zložitý, zospoločenšteným aparátom pošty, železníc, veľkých tovární, veľkoobchodu, bankovníctva atď. atď.
Pri takýchto ekonomických predpokladoch je celkom možné bezodkladne, zo dňa na deň, pristúpiť k tomu, aby sa kapitalisti a byrokrati po ich zvrhnutí nahradili ozbrojenými pracujúcimi, všeobecne ozbrojeným ľudom v kontrole výroby a distribúcie, v evidencii práce a výrobkov. (Netreba si pliesť otázku kontroly a evidencie s otázkou vedecky kvalifikovaného personálu inžinierov, agronómov a i.: títo páni pracujú dnes, podrobujúc sa kapitalistom, a budú pracovať ešte lepšie zajtra, podrobujúc sa ozbrojeným pracujúcim.)
Evidencia a kontrola – to je hlavné, čo je potrebné, aby sa uviedla do pohybu a aby správne fungovala prvá fáza komunistickej spoločnosti. Všetci občania sa tu menia na námezdných zamestnancov štátu, ktorým sú ozbrojení pracujúci. Všetci občania sa stávajú zamestnancami a pracujúcimi jediného celonárodného, štátneho syndikátu. Hlavná vec je, aby pracovali rovnako, správne dodržiavajúc rozsah práce, a dostávali rovnako mzdu. Evidenciu a kontrolu nad týmto zjednodušil kapitalizmus do krajnosti, na neobyčajne jednoduché výkony dozoru a záznamu, ktoré môže každý gramotný človek vykonávať, na znalosť štyroch základných počtových úkonov a na vydávanie zodpovedajúcich potvrdení.
Keď väčšina ľudu začne vykonávať samostatne a všade takúto evidenciu, takúto kontrolu kapitalistov (zmenených teraz na zamestnancov) a pánov inteligentíkov, ktorí si zachovali kapitalistické záľuby, vtedy sa táto kontrola stane vskutku univerzálnou, všeobecnou, všeľudovou, vtedy sa jej nijako nedá uniknúť, „nebude kam sa skryť”.
Celá spoločnosť bude jedinou kanceláriou a jedinou továrňou s rovnosťou práce a s rovnosťou mzdy.
No táto „továrenská” disciplína, ktorú proletariát po víťazstve nad kapitalistami a po zvrhnutí vykorisťovateľov rozšíri na celú spoločnosť, vôbec nie je naším ideálom, ani naším konečným cieľom, ale iba stupienkom, ktorý je nevyhnutne potrebný, aby sa spoločnosť radikálne očistila od hanebností a mrzkostí kapitalistického vykorisťovania a aby ďalej postupovala.
Od chvíle, keď sa všetci členovia spoločnosti alebo aspoň ich prevažná väčšina sami naučili spravovať štát, sami sa chopili tejto veci uviedli do chodu kontrolu nad nepatrnou menšinou kapitalistov, nad pánikmi, ktorí by si chceli zachovať kapitalistické záľuby, nad pracujúcimi, hlboko zdemoralizovanými kapitalizmom – od tejto chvíle začína celkovo miznúť potreba akéhokoľvek vedenia. Čím úplnejšia je demokracia, tým bližšie je chvíľa, keď sa stáva nepotrebnou. Čím demokratickejší je „štát”, skladajúci sa z ozbrojených pracujúcich, a ktorý už nie je štátom vo vlastnom zmysle slova, tým rýchlejšie začína odumierať akýkoľvek štát.
Lebo keď sa všetci naučia spravovať a budú vskutku samostatne spravovať spoločenskú výrobu, samostatne vykonávať evidenciu a kontrolu darmožráčov, pánikov, podvodníkov a podobných „ochrancov kapitalistických tradícií” – vtedy sa vyhýbanie tejto všeľudovej evidencii a kontrole stane nevyhnutne také neuveriteľne ťažké, takou vzácnou výnimkou a bude sa pravdepodobne stíhať takým rýchlym a veľkým trestom (lebo ozbrojení pracujúci sú ľudia praktického života, a nie sentimentálni inteligentíci, a sotva dovolia, aby sa s nimi robili žarty), že nevyhnutnosť zachovávať jednoduché, základné pravidlá každého ľudského spolunažívania sa veľmi rýchlo stane zvykom.
A vtedy sa otvoria dokorán dvere k prechodu od prvej fázy komunistickej spoločnosti k jej vyššej fáze a zároveň k úplnému odumretiu štátu.
Otázka pomeru štátu k sociálnej revolúcii a sociálnej revolúcie k štátu zamestnávala popredných teoretikov a publicistov II. internacionály (1889 – 1914) len veľmi málo – rovnako ako otázka revolúcie vo všeobecnosti. No v procese postupného vzrastu oportunizmu, ktorý viedol ku krachu II. internacionály roku 1914, je najcharakteristickejšie, že sa snažili obísť túto otázku alebo ju ani nezbadali, dokonca ani vtedy, keď na ňu narazili.
Vo všeobecnosti a vcelku možno povedať, že z vyhýbania v otázke pomeru proletárskej revolúcie k štátu, vyhýbania, hodiaceho sa oportunizmu a živiaceho ho, vyplynulo prekrútenie marxizmu a jeho úplné zvulgarizovanie.
Aby sme charakterizovali tento smutný proces aspoň stručne, všimnime si význačnejších teoretikov marxizmu: Plechanova a Kautskeho.
Plechanov venoval otázke pomeru anarchizmu k socializmu samostatnú brožúru Anarchizmus a socializmus, ktorá vyšla nemecky roku 1894.
Plechanov chytrácky vyložil túto tému, úplne obíduc pomer revolúcie k štátu a otázku štátu vôbec, teda to, čo je najaktuálnejšie, najpálčivejšie a politicky najpodstatnejšie v boji proti anarchizmu! v jeho brožúre vystupujú do popredia dve časti: jedna historicko-literárna, s cenným materiálom o dejinách myšlienok Stirnerových, Proudhonových a iných, a druhá časť je prostoduchá, neohrabaná úvaha na tému, že sa nedá rozoznať anarchista od banditu.
Spojenie tém je veľmi zábavné a veľmi charakteristické pre celú spoločnosť Plechanova v predvečer revolúcie a v revolučnom období v Rusku: Plechanov sa skutočne ukázal v rokoch 1905 – 1917 polodoktrinárom, poloprostáčikom, ktorý v politike pokrivkával za buržoáziou.
Videli sme, ako Marx a Engels, polemizujúc s anarchistami, objasňovali čo najstarostlivejšie svoje názory na pomer revolúcie k štátu. Engels vydávajúc roku 1891 Marxovu Kritiku Gothajského programu, napísal že „my (t.j. Engels a Marx) sme viedli ani necelé dva roky po haagskom kongrese Internacionály najprudší boj proti Bakuninovi a jeho anarchistom. Anarchisti sa pokúšali práve Parížsku komúnu vyhlásiť, takpovediac, za svoju, ktorá potvrdzuje ich učenie, pričom vonkoncom nepochopili poučenie Komúny a Marxovu analýzu týchto poučení. Na konkrétne politické otázky: či treba rozbiť starý štátny stroj? a čím ho nahradiť? – anarchizmus nedal nijakú odpoveď, ktorá by sa aspoň ako-tak priblížila pravde.
No hovoriť o anarchizme a socializme, a pritom obchádzať celú otázku štátu a nevšímať si celý vývin marxizmu pred Komúnou a po nej – to znamenalo neodvratne upádať do oportunizmu. Lebo právo to treba oportunizmu nadovšetko, aby sa vôbec nepokladali tieto dve uvedené otázky. Už toto je víťazstvo oportunizmu.
Do ruštiny preložili nepochybne nepomerne väčší počet Kautskeho diel než do ktorejkoľvek inej reči. Nenadramo žartujú niektorí nemeckí sociálni demokrati, že Kautskeho viac čítajú v Rusku ako v Nemecku (mimochodom, v tomto žerte je omnoho hlbší historický obsah, než tušia tí, čo ho pustili do obehu. U ruských pracujúcich totiž roku 1905 vzrástol neobyčajne veľký nevídaný dopyt po najlepších dielach najlepšej sociálnodemokratickej literatúry na svete, a keď boli dostali v porovnaní s inými krajinami neslýchané množstvo prekladov a vydaní týchto diel, urýchleným tempom preniesli vlastne na mladú pôdu nášho proletárskeho hnutia obrovské skúsenosti susednej, pokročilejšej krajiny).
Kautsky je známy u nás okrem svojho populárneho výkladu marxizmu obzvlášť svojou polemikou s oportunistami a ich lídrom Bernsteinom. No takmer neznámy je fakt, ktorý nemožno obísť, ak máme preskúmať, ako upadol Kautsky do neuveriteľne hanebnej rozpačitosti a obrany sociálneho šovinizmu za veľmi ťažkej krízy roku 1914 – 1915. To je práve ten fakt, že Kautsky veľmi značne kolísal pred svojím vystúpením proti najvýznačnejším zástupcom oportunizmu vo Francúzsku (Millerand a Jaures) a v Nemecku (Bernstein). Marxistická Zarja, ktorá vychádzala v rokoch 1901 – 1902 v Štuttgarte a obhajovala revolučno-proletárske názory, bola nútená polemizovať s Kautskym a nazvať jeho polovičatú vyhýbavú, voči oportunistom zmierlivú rezolúciu na Parížskom medzinárodnom socialistickom kongrese roku 1900 elastickou. Nemecká tlač uverejnila Kautskeho listy, ktoré odhalili, že rovnako kolísal pred vystúpením proti Bernsteinovi.
Keď skúmame dejiny najnovšej zrady Kautskeho na marxizme, má jednako nesmierne väčší význam okolnosť, že v samej jeho polemike s oportunistami, v jeho formulácií otázky a spôsobe jej výkladu badáme teraz systematickú úchylku k oportunizmu práve v otázke štátu.
Vezmime prvé väčšie dielo Kautskeho proti oportunizmu, jeho knihu „Bernstein a sociálnodemokratický program”. Kautsky podrobne vyvracia Bernsteina. No charakteristické je toto: Bernstein vo svojich herostratovsky preslávených „Predpokladoch socializmu” obviňuje marxizmus z blanquizmu (obvinenie, ktoré odvtedy tisíc ráz zopakovali oportunisti a liberálni meštiaci v Rusku proti predstaviteľom revolučného marxizmu, Boľševikom). Pritom sa Bernstein zastavuje osobitne pri Marxovej Občianskej vojne vo Francúzsku a pokúša sa – ako sme videli, úplne neúspešne – stotožniť Marxovo stanovisko k poučeniam Komúny s Proudhonovým stanoviskom. Bernsteinovu pozornosť vzbudzuje najmä Marxov záver, ktorý Marx zdôraznil v predslove z roku 1872 ku Komunistickému manifestu a ktorý znie: „Trieda pracujúcich nemôže jednoducho prevziať hotový štátny aparát a uviesť ho do chodu pre svoje vlastné ciele.”
Bernsteinovi sa tak zapáčil tento výrok, že ho prinajmenej tri razy opakuje vo svojej knihe, vykladajúc ho celkom prekrútenom, oportunistickom zmysle.
Marx, ako sme videli, chce povedať, že trieda pracujúcich musí rozbiť, rozbúrať, rozhodiť (Sprengung, výbuch – výraz, použitý Engelsom) celý štátny stroj. No podľa Bernsteina vysvitá, že vraj Marx vystríhal týmito slovami triedu pracujúcich pred prílišnou revolučnosťou pri uchvátení moci.
Hrubšie a neogabanejšie prekrútenie Marxovej myšlienky nemožno si ani predstaviť.
Akože sa zachoval Kautsky, keď úplne podrobne vyvracal bernsteiniádu?
V tomto bode sa vyhol analýze celej hĺbky oportunistického prekrútenia marxizmu. Uviedol vyššie citovaný úryvok z Engelsovho predslovu k Marxovej Občianskej vojne a povedal, že podľa Marx sa trieda pracujúcich nemôže jednoducho zmocniť hotového štátneho stroja, no všeobecne sa ho môže zmocniť – to je všetko, že Bernstein pripísal Marxovi priamo opak toho, čo Marx skutočne tvrdiť, že Marx od roku 1852 zdôrazňoval úlohu proletárskej revolúcie rozbiť štátny stroj, o tom niet u Kautskeho ani slova.
Výsledok bol, že u Kautskeho je zotretý najzákladnejší rozdiel medzi marxizmom a oportunizmom v otázke o úlohách proletárskej revolúcie!
„Riešenie otázky o probléme proletárskej diktatúry – napísal Kautsky proti Bernsteinovi – môžeme celkom spokojne prenechať budúcnosti.”
Toto nie je polemika proti Bernsteinovi, ale v podstate ústupok, odovzdanie pozícií oportunizmu, lebo oportunisti zatiaľ nič viac ani nepotrebujú ako „celkom spokojne prenechať budúcnosti” všetky základné otázky o úlohách proletárskej revolúcie.
Marx a Engels od roku 1852 do roku 1892, štyridsať rokov, učili proletariát, že musí rozbiť štátny stroj. A Kautsky roku 1899, keď stojí zoči-voči faktu, že oportunisti v tomto bode úplne zradili marxizmus, podstrkuje namiesto otázky, či nevyhnutne treba tento stroj rozbiť, otázku o konkrétnych formách rozbíjania a zaklína sa „nespornou” (a jalovou) prostoduchou pravdou, že vopred nemôžeme poznať konkrétne formy!
Medzi Marxom a Kautskym je priepasť v ich názore o úlohe proletárskej strany pripravovať triedu pracujúcich na revolúciu.
Vezmime nasledujúce, zrelšie Kautskeho dielo, venované tiež do značnej miery vyvracaniu omylov oportunizmu. Je to jeho brožúra „Sociálna revolúcia”. Autor tu špeciálne rozoberá otázku „proletárskej revolúcie” a „proletárskeho režimu”. Autor priniesol veľmi mnoho, čo je mimoriadne cenné, vo práve otázku o štáte obišiel. V brožúre je reč všade o vydobytí štátnej moci, a nič viac, t.j. autor si zvolil takú formuláciu, ktorá je ústupkom voči oportunistom, keďže pripúšťa vydobytie moci bez rozbúrania štátneho stroja. Práve to, čo Marx roku 1872 vyhlásil za „zastaralé” v programe Komunistického manifestu, kriesi Kautsky roku 1902.
V brožúre venoval Kautsky samostatný paragraf „formám a zbraniam sociálnej revolúcie”. Hovorí sa tu aj o masovom politickom štrajku, aj o občianskej vojne, aj o takých „nástrojoch sily moderného veľkého štátu, ako je byrokracia a armáda”, no o tom; čo u naučila pracujúcich Komúna, ani hlásky. Je zrejmé, že Engels nenadarmo vystríhal, najmä nemeckých socialistov, pred poverčivou úctou k štátu.
Kautsky vykladá otázku takto: víťazný proletariát „uskutoční demokratický program” a potom vykladá paragrafy tohto programu. O tom, čo nové priniesol rok 1871 v otázke o nahradení buržoáznej demokracie demokraciou proletárskou, ani slova. Kautsky sa oháňa takýmito „solídne” znejúcimi banalitami:
„Je samozrejmé, že nedosiahneme moc za terajších pomerov. Revolúcia sama predpokladá zdĺhavý a hlboko zasahujúci boj, ktorému sa podarí zmeniť našu terajšiu politickú a sociálnu štruktúru.”
Je nepochybné, že toto „je samozrejmé”, ako aj to, že kone žerú ovos a že Volga sa vlieva do Kaspického mora. Žiaľ iba, že prázdnou a veľkolepou frázou o „hlboko zasahujúcom” boji Kautsky obchádza otázku, pre revolučný proletariát naliehavú, v čom spočíva „hĺbka” jeho revolúcie, pokiaľ ide o štát, pokiaľ ide o demokraciu, čo ju rozlišuje od predošlých, neproletárskych revolúcií.
Obchádzajúc túto otázku, robí Kautsky vskutku ústupok v tomto najpodstatnejšom bode oportunizmu, i keď mu vyhlasuje strašnú vojnu slovami, i keď zdôrazňuje význam „revolučnej idey” (či stojí za mnoho táto „idea”, ak sa bojíme propagovať pracujúcim konkrétne poučenia revolúcie?), alebo keď vraví: „revolučný idealizmus predovšetkým”, lebo keď vyhlasuje, že anglickí pracujúci sú teraz „sotva niečo viac ako malomeštiaci”.
“V socialistickej spoločnosti – píše Kautsky – môžu existovať popri sebe ... najrozličnejšie formy podnikov: byrokratické [??], odborové, družstevné, individuálne”... „Existujú napríklad podniky, ktoré sa nemôžu zaobísť bez byrokratickej [??] organizácie – také sú železnice. Tu môže demokratická organizácia dostať takúto podobu: pracujúci si volia delegátov, ktorí tvoria akýsi parlament, a tento parlament určuje pracovný poriadok a dozerá na vedenie byrokratického aparátu. Iné podniky možno odovzdať odborom, iné zas možno organizovať na družstevných zásadách.” (str. 148 a 115 ruského prekladu, ženevské vydanie z roku 1903.)
Táto úvaha je mylná, znamená krok späť v porovnaní s tým, čo vysvetľovali v sedemdesiatych rokoch Marx a Engels na príklade poučení Komúny.
Čo sa týka nevyhnutnej vraj „byrokratickej” organizácie, železnice sa vonkoncom ničím neodlišujú od všetkých podnikov strojného veľkopriemyslu vôbec, od akejkoľvek továrne, veľkého obchodného domu, veľkokapitalistického poľnohospodárskeho podniku. Vo všetkých takýchto podnikoch predpisuje technika bezpodmienečne prísnu disciplínu, najväčšiu presnosť pri vykonávaní čiastkovej práce každému zverenej, lebo inak by hrozilo, že sa zastaví celý podnik alebo poškodí mechanizmus a skazí výrobok. Vo všetkých takýchto podnikoch si pracujúci budú, pravdaže „voliť delegátov, ktorí utvoria akýsi parlament”.
No v tom je celý vtip, že tento „akýsi parlament” nebude parlamentom v zmysle buržoázno-parlamentárnych inštitúcií. V tom je celý vtip, že tento „akýsi parlament” nebude iba „určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie byrokratického aparátu”, ako si predstavuje Kautsky”, ktorého fantázia nepresahuje rámec buržoázneho parlamentarizmu. V socialistickej spoločnosti tento „akýsi parlament” zo zástupcov pracujúcich bude, pravdaže „určovať pracovný poriadok a dozerať na vedenie ... aparátu”, no tento aparát nebude „byrokratický”. Pracujúci, ktorí vydobyli politickú moc, rozbijú starý byrokratický aparát, rozbúrajú ho do základov, nenechajú z neho kameň na kameni, nahradia ho novým, skladajúcim sa z tých istých pracujúcich a zamestnancov, proti zbyrokratizovaniu ktorých sa hneď podniknú opatrenia, podrobne rozobrané Marxom a Engelsom: 1. nielen voliteľnosť, ale aj zosaditeľnosť hocikedy; 2. plat nie vyšší ako mzdy pracujúcich; 3. bezodkladný prechod k tomu, aby všetci vykonávali funkcie kontroly a dozoru, aby sa všetci na čas stali „byrokratmi” a aby sa preto nikto nemohol stať „byrokratom”. Kautsky vôbec nepremyslel Marxove slová: „komúna nebola parlamentnou, ale pracovnou korporáciou, súčasne zákonodarnou a výkonnou.”
Kautsky vôbec nepochopil rozdiel medzi buržoáznym parlamentarizmom, spájajúci demokraciu (nie pre ľud) s byrokratizmom (proti ľudu) – a s proletárskym demokratizmom, ktorý hneď podnikne opatrenia, aby na koreni podťal byrokratizmus a ktorý bude vedieť realizovať tieto opatrenia do dôsledkov, až po úplné odstránenie byrokratizmu, po úplné zavedenie demokracie pre ľud. Kautsky tu zas prejavil tú istú „poverčivú úctu” k štátu a „poverčivú vieru” v byrokratizmus.
Prejdime k poslednému a najlepšiemu Kautskeho dielu proti oportunistom, k jeho brožúre „Cesta k moci” (zdá sa, nevydali ju v ruštine, keďže vyšla za vyvrcholenia reakcie u nás, roku 1909). Táto brožúra je veľkým krokom vpred, nakoľko sa v nej nehovorí o revolučnom programe vo všeobecnosti ako v brožúre proti Bernsteinovi z roku 1899, o úlohách sociálnej revolúcie bez ohľadu na čas jej vzniku ako v brožúre „Sociálna revolúcia” z roku 1902, ale o konkrétnych podmienkach, ktoré nás nútia uznať, že „éra revolúcií” nastáva.
Autor jasne poukazuje na zostrenie triednych rozporov celkovo a na imperializmus, ktorý má obzvlášť veľký význam v tomto smere. Po „revolučnom období rokov 1789 – 1871” pre západnú Európu sa od roku 1905 začína analogické obdobie pre východ. Svetová vojna sa približuje hrozivou rýchlosťou. „Proletariát nemôže už hovoriť o predčasnej revolúcií.” „Vstúpili sme do revolučného obdobia.” „Revolučná éra sa začína.”
Tieto vyhlásenia sú úplne jasné. Nech slúži táto Kautskeho brožúra ako meradlo pre porovnanie, čím sľubovala byť nemecká sociálna demokracia pred imperialistickou vojnou a ako nízko klesla (s ňou teda aj Kautsky) pri vzplanutí vojny. „Terajšia situácia – napísal Kautsky v rozoberanej brožúre – skrýva nebezpečenstvo, že my (t.j. nemecká sociálna demokracia) sa ľahko zdáme byť umiernenejšími, než v skutočnosti sme.” Ukázalo sa, že naozaj je nemecká sociálnodemokratická strana oveľa umiernenejšia a oportunistickejšia, než sa zdala!
Tým charakteristickejšie je, že Kautsky, i keď tak určite vyhlásil, že sa už začala éra revolúcie, aj v tejto brožúre, ktorú podľa svojich vlastných slov venoval analýze otázky práve politickej revolúcie, zasa úplne obišiel otázku štátu.
Zo všetkého tohto obchádzania otázky, zamlčovania, vyhýbania vznikol úplný prechod k oportunizmu, o ktorom musíme teraz hovoriť.
Nemecká sociálna demokracia v osobe Kautskeho ako by vyhlasovala: zostávam pri revolučných názoroch (rok 1899). Uznávam najmä neodvratnosť sociálnej revolúcie proletariátu (rok 1902). Uznávam nastúpenie novej éry revolúcie (rok 1909). No jednako idem nazad oproti tomu, čo hovoril Marx už roku 1852, len čo ide o úlohy proletárskej revolúcie v pomere k štátu (roku 1912). Takto a nie inak stála otázka v polemike Kautskeho s Pannekoekom.
Pannekoek vystúpil proti Kautskemu ako jeden z predstaviteľov „ľavoradikálneho” smeru, do ktorého patrila Rosa Luxemburg, Karl Radek a iní, a ktorí – obhajujúc revolučnú taktiku – boli jednotní v tom, že Kautsky prechádza na stanovisko „stredu”, kolíšuceho bezzásadovito medzi marxizmom a oportunizmom. Správnosť tohto názoru úplne dokázala vojna, keď sa smer stredu (nesprávne nazývaný marxistickým), čiže „kautskizmu”, úplne ukázal v celej svojej odpornej úbohosti.
V článku, ktorý sa dotkol otázky o štáte, „Masová aktivita a revolúcia” (Neue Zeit, 1912, XXX, 2), Pannekoek charakterizoval Kautskeho stanovisko ako stanovisko „pasívneho radikalizmu”, „teóriu nečinného vyčkávania”. „Kautsky nechce vidieť proces revolúcie” (str. 616). Takto stavajúc otázku, Pannekoek sa priblížil k téme, ktorá nás tu zaujíma, k úlohám proletárskej revolúcie voči štátu.
„Boj proletariátu – napísal – nie je jednoducho bojom proti buržoázii o štátnu moc, ale bojom proti štátnej moci ... Obsahom proletárskej revolúcie je odstránenie mocenských prostriedkov štátu a vytisnutie ich (doslovne: rozpustenie, Auflosung) mocenskými prostriedkami proletariátu ... Boj sa končí iba vtedy, keď nastáva, ako jej konečný výsledok, úplné rozbúranie štátnej organizácie. Organizácia väčšiny dokazuje svoju prevahu tým, že odstraňuje organizáciu vládnucej menšiny” (str. 548).
Formulácia, do ktorej Pannekoek zaodel svoje myšlienky, má veľmi veľké nedostatky. No myšlienka je jednako jasná a je zaujímavé, ako ju vyvracal Kautsky.
„Doteraz – napísal – protiklad medzi sociálnymi demokratmi a anarchistami spočíval v tom, že prví chceli vydobyť štátnu moc a druhí – ju chceli zničiť. Pannekoek chce aj jedno aj druhé.” (str. 724)
Ak Pannekoekov výklad nie je dosť jasný a nie je dosť konkrétny (nehovoriac tu o iných nedostatkoch jeho článku, ktoré sa netýkajú rozoberanej témy), tak Kautsky sa chopil práve zásadného jadra veci Pannekoekom naznačeného a v kardinálnej zásadnej otázke Kautsky celkom opustil stanovisko marxizmu a prešiel úplne k oportunizmu. Rozdiel medzi sociálnymi demokratmi a anarchistami definuje vonkoncom nesprávne, prekrucuje marxizmus a nadobro ho vulgarizuje.
Rozdiel medzi marxistami a anarchistami spočíva v tom, že: 1. Marxisti, keď si kladú za cieľ úplne odstrániť štát, uznávajú tento cieľ za uskutočniteľný iba vtedy, keď socialistická revolúcia už odstránila triedy, teda ako dôsledok zavedenia socializmu, vedúceho k odumieraniu štátu; anarchisti chcú úplne odstrániť štát zo dňa na deň, nechápuc podmienky uskutočniteľnosti takéhoto odstránenia. 2. Marxisti uznávajú za nevyhnutné, aby proletariát po vydobytí politickej moci úplne rozbúral starý štátny stroj, nahradiac ho novým, ktorý sa skladá z organizácie ozbrojených pracujúcich podľa typu Komúny; anarchisti, obhajujúc rozbúranie štátneho stroja, majú úplne nejasnú predstavu, čim ho má nahradiť proletariát a ako bude používať revolučnú moc; dokonca popierajú používať štátnu moc revolučným proletariátom a jeho revolučnú diktatúru. 3. Marxisti žiadajú pripraviť proletariát na revolúciu využitím dnešného štátu; anarchisti to popierajú.
V tomto spore zastupuje marxizmus práve Pannekoek proti Kautskemu, lebo práve Marx učil, že proletariát nemôže jednoducho vydobyť štátnu moc v zmysle prechodu starého štátneho aparátu do nových rúk, ale musí rozbiť, rozbúrať tento aparát a nahradiť ho novým.
Kautsky opúšťa marxizmus a prechádza k oportunizmu, lebo uňho úplne mizne práve toto rozbúranie štátneho stroja, vonkoncom neprijateľné pre oportunistov, a zostávajú zadné dvierka pre oportunistov v zmysle aby vykladali „vydobytie” ako jednoduché získanie väčšiny.
Kautsky, aby zakryl svoje prekrútenie marxizmu, počína si ako knihomoľ: vyťahuje citát zo samého Marxa. Roku 1850 písal Marx o nevyhnutnosti „rozhodnej centralizácie sily v rukách štátnej moci”. A Kautsky sa víťazoslávne pýta: nechce azda Pannekoek rozbúrať „centralizmus”?
Toto je už celé čarodejníctvo, podobné Bernsteinovmu stotožneniu marxizmu s proudhonizmom v názoroch na federáciu namiesto centralizmu.
Kautskeho citát sa sem hodí ako piate koleso na voz. Centralizmus je možný aj so starým aj s novým štátnym strojom. Ak pracujúci dobrovoľne zjednotia svoje ozbrojené sily, to bude centralizmus, no bude spočívať na „úplnom rozbúraní” štátneho centralistického aparátu, stálej armády, polície, byrokracie. Kautsky si počína úplne podvodnícky, obchádzajúc veľmi dobre mu známe Marxove a Engelsove úvahy o Komúne a vyťahujúc citát, ktorý sa nevzťahuje na otázku.
„Chce azda Pannekoek odstrániť štátne funkcie úradníkov?” – pokračuje Kautsky – „No nezaobídeme sa bez úradníkov ani v straníckej ani v odborovej organizácií, tobôž pri štátnej správe. Náš program vyžaduje nie odstrániť štátnych úradníkov, ale voľbu úradníkov ľudom ... Nejde teraz o to, akú podobu dostane správny aparát v „budúcom štáte”, ale o to, či odstraňuje (doslovne: rozpúšťa, auflost) náš politický boj štátnu moc, prv než sme ju vydobyli (kurzíva Kautskeho). Aké ministerstvo so svojimi úradníkmi mohlo by sa odstrániť?” Vypočítava ministerstvo osvety, spravodlivosti, financií, vojny. „nie, ani jedno spomedzi terajších ministerstiev neodstráni náš politický boj proti vláde ... Opakujem, aby som vyhol nedorozumeniam: nejde o to, akú formu pridá „štátu budúcnosť” víťazná sociálna demokracia, ale o to, ako zmení naša opozícia terajší štát.” (str. 725)
Toto je zjavné prekrútenie. Pannekoek kládol otázku práve o revolúcií. Toto je jasne povedané aj v nadpise jeho článku aj v citovaných partiách. Preskakujúc na otázku o „opozícií”, Kautsky práve úmyselne zamieňa revolučné stanovisko stanoviskom oportunistickým. Podľa neho je to takto: teraz opozícia, a po vydobytí moci si o tom pohovoríme. Revolúcia zmizla! Toto je práve to, čo si žiadali oportunisti.
Nejde o opozíciu, a vôbec ani o politický boj, ale práve o revolúciu. Revolúcia spočíva v tom, že proletariát rozbúrava štátny aparát a celý štátny aparát, nahrádzajúc ho novým aparátom, skladajúcim sa z ozbrojených pracujúcich. Kautsky prejavuje poverčivú úctu k ministerstvám, no prečo by sa nemohli nahradiť, povedzme, komisiami odborníkov pri sovietoch zástupcov pracujúcich a vojakov, majúcich plnú a suverénnu moc?
Jadro veci nie je vôbec v tom, či zostanú „ministerstvá”, či budú „komisie odborníkov” či nejaké iné inštitúcie, to vonkoncom nie je dôležité. Jadro veci je v tom, či sa zachováva starý štátny stroj (spätý tisícimi vláknami s buržoáziou a naskrz presiaknutý rutinou a zotrvačnosťou), alebo sa rozbúrava a nahrádza novým strojom. Revolúcia nemá spočívať v tom, aby nová trieda rozkazovala, vládla za pomoci starého štátneho stroja, ale v tom, aby rozbila tento stroj a rozkazovala, vládla za pomoci nového stroja – túto základnú myšlienku marxizmu Kautsky zastiera, alebo ju vôbec nepochopil.
Jeho otázka o úradníkoch názorne ukazuje, že nepochopil poučenie Komúny a Marxovo učenie. „Nezaobídeme sa bez úradníkov ani v straníckej ani v odborovej organizácii ...”
Nezaobídeme sa bez úradníkov za kapitalizmu, za nadvlády buržoázie. Proletariát je utlačený, pracujúce masy sú zotročené kapitalizmom. Všetky okolnosti námezdného otroctva, núdze a biedy más za kapitalizmu zužujú, tiesnia, okypťujú a znetvorujú demokratizmus. Preto, a iba preto sa korumpujú v našich politických a odborových organizáciách funkcionári (alebo majú tendenciu sa korumpovať, ak mám byť presnejší) za kapitalizmu a prejavujú tendenciu stať sa byrokratmi, t.j. privilegovanými osobami, ktoré sú odtrhnuté od más a stoja nad masami.
V tom je jadro byrokratizmu, a pokým nie sú vyvlastnení kapitalisti, pokým nie je zvrhnutá buržoázia, dovtedy je nevyhnutná istá „byrokratizácia” dokonca aj proletárskych funkcionárov. Podľa Kautskeho je to takto: ak zostanú volení funkcionári, teda zostanú aj úradníci za socializmu a zostane byrokracia! Práve toto nie je správne. Práve na príklade Komúny ukázal Marx, že za socializmu funkcionári prestávajú byť „byrokratmi”, „úradníkmi”, prestávajú tou mierou, akou je zavedená okrem voliteľnosti ešte aj ich zosaditeľnosť kedykoľvek, a k tomu ešte redukcia platov na priemernú úroveň mzdy pracujúceho, a navyše ešte budú nahradené parlamentárne inštitúcie „pracujúcimi, t.j. zákonodarnými a výkonnými”.
V podstate celá argumentácia Kautskeho proti Pannekoekovi a najmä skvelá Kautského poznámka, že ani v odborových ani v straníckych organizáciách sa nezaobídeme bez úradníkov, svedčia o tom, že Kautsky vo všeobecnosti opakuje staré Bernsteinove „argumenty” proti marxizmu. Vo svojej renegátskej knihe „Predpoklady socializmu” Bernstein bojuje proti myšlienke „primitívnej” demokracie, proti tomu, čo nazýva „doktrinárskym demokratizmom” – imperatívne mandáty, neplatené úradné osoby, bezmocné ústredné zastupiteľstvo atď. Na dôkaz neudržateľnosti „primitívneho” demokratizmu sa Bernstein odvoláva na skúsenosti anglických odborových zväzov, ako ich vykladali manželia Webbovci. Za sedemdesiat rokov svojho vývinu sa vraj odborové zväzy, vyvíjajúce sa vraj „v úplnej slobode” (str. 137 nem. vyd.), presvedčili práve o nevýhodnosti primitívneho demokratizmu a nahradili ho zvyčajným demokratizmom. T.j. parlamentarizmom, spojeným s byrokratizmom.
V skutočnosti sa odborové zväzy nevyvíjali „v úplnej slobode”, ale v úplnom kapitalistickom otroctve, pri ktorom, rozumie sa, „nemožno sa zaobísť” bez mnohých ústupkov prevládajúcemu zlu, násiliu, nepravde a vylúčeniu chudoby z „vyššej” správy. Za socializmu nevyhnutne ožije mnohé z „primitívnej” demokracie, lebo po prvý raz v dejinách civilizovaných spoločností masa obyvateľstva sa pozdvihne na samostatnú účasť nielen v hlasovaniach a voľbách, ale aj v každodennej správe. Za socializmu sa rad-radom všetci zúčastnia na správe a čoskoro si zvyknú, aby nikto nevládol.
Marx so svojím geniálnym kriticky analytickým intelektom vybadal v praktických opatreniach Komúny prelom, ktorého sa boja a zo zbabelosti ho nechcú uznať oportunisti, lebo sa nechcú definitívne rozísť s buržoáziou, a ktorý nechcú vidieť anarchisti alebo preto, že sú hlúpi, lebo preto, že celkovo nechápu podmienky masových sociálnych premien. „Na rozbúranie starého štátneho stroja nesmieme ani myslieť, keďže by sme sa zaobišli bez ministerstiev a bez úradníkov” – uvažuje oportunista naskrz presiaknutý prostoduchosťou, a oportunista, ktorý vlastne nielen neverí v revolúciu a v tvorivé sily revolúcie, ale smrteľne sa jej bojí (ako sa jej boja naši Menševici a Eseri.
„Treba myslieť iba na rozbúranie starého štátneho stroja a netreba sa vhĺbiť do konkrétnych poučení predošlých proletárskych revolúcií a analyzovať, čím a ako nahradiť to, čo sa rozbúra” – uvažuje anarchista (ten lepší z anarchistov, rozumie sa, a nie taký, čo pokrivkáva za buržoáziou ako Kropotkinovia a spol.); a anarchista preto dochádza k taktike zúfalstva, a nie k revolučnej práci nad konkrétnymi úlohami, ktorá je bezohľadne smelá a zároveň berie do úvahy praktické podmienky masového hnutia.
Marx nás učí vystríhať sa oboch chýb, učí nás obetavej odvahe v rozbúraní celého štátneho stroja a zároveň nás učí klásť si otázku konkrétne: Komúna vedela v niekoľkých týždňoch začať budovať nový, proletársky štátny stroj, uskutočňujúc takto naznačené opatrenia na zveľadenie demokratizmu a na vykorenenie byrokratizmu. Budeme sa učiť od Komunardov revolučnej odvahe, budeme vidieť v ich praktických opatreniach náčrt prakticky naliehavých a bezodkladne možných opatrení a vtedy, idúc takouto cestou, dospejeme k úplnému rozbúraniu byrokratizmu. Možnosť takéhoto rozbúrania zabezpečuje, že socializmus skráti pracovný deň, pozdvihne masy k novému životu, postaví väčšinu obyvateľstva do podmienok, ktoré dovolia každému bez výnimky vykonávať „štátne funkcie”, a toto vedie k úplnému odumretiu každého štátu celkovo.
„Úloha masového štrajku – pokračuje Kautsky – nemôže nikdy spočívať v tom, aby rozbúral štátnu moc, ale iba v tom aby naviedol vládu k ústupčivosti v tej alebo inej konkrétnej otázke, alebo nahradil vládu, nepriateľskú proletariátu, vládu, vychádzajúcou mu v ústrety (entgegenkmmende)... No nikdy a za nijakých podmienok toto (t.j. víťazstvo proletariátu nad nepriateľskou vládou) nemôže viesť k rozbúraniu štátnej moci, ale iba k istému presunu (Verschiebung) pomeru síl vnútri štátnej moci ... A cieľom nášho politického boja ako aj doteraz zostáva pritom vydobyť štátnu moc získaním väčšiny v parlamente a premeniť parlament na pána vlády.” (str. 726 – 727, 732)
Toto je už najrýdzejší a najhorší oportunizmus, zrieknutie sa revolúcie v skutkoch pri je uznaní slovami. Myslenie Kautskeho nejde ďalej do „vlády, idúcej v ústrety proletariátu” – to je krok späť k prostoduchosti v porovnaní s rokom 1847, keď Komunistický manifest proklamoval „organizovanie proletariátu ako vládnucej triedy”.
Kautsky bude musieť uskutočniť svoju obľúbený „jednotu” so Scheidemannmi, Plechanovovmi, Vanderveldovmi, ktorí sú všetci ochotní bojovať za vládu, „idúcu v ústrety proletariátu”. No my sa rozídeme s týmito zradcami socializmu a budeme bojovať za rozbúranie celého starého štátneho stroja tak, aby samotný ozbrojený proletariát bol vládou. Toto sú dva veľké rozdiely.
Kautsky bude musieť byť v príjemnej spoločnosti Legienov a Davidov, Plechanovov, Potresovov, Cereteliov a Černovov, ktorí sú úplne ochotní bojovať za „presun pomeru síl vnútri štátnej moci”, za „získanie väčšiny v parlamente a za neobmedzenú moc parlamentu nad vládou”, veľmi ušľachtilý cieľ, v ktorom je pre oportunistov všetko prijateľné a všetko zostáva na pôde buržoáznej parlamentnej republiky.
No my sa rozídeme s oportunistami a všetok uvedomelý proletariát bude s nami bojovať nie za „presun pomeru síl”, ale za zvrhnutie buržoázie, za rozbúranie buržoázneho parlamentarizmu, za demokratickú republiku typu Komúny alebo republiku sovietov zástupcov pracujúcich a vojakov a za revolučnú diktatúru proletariátu.
Ešte viac napravo ako Kautsky sú v medzinárodnom socializme smery, ako je „Sozialistische Monatshefte” v Nemecku (Legien, David, Kolb a mnohí iní, Škandidávcov Stauninga a Brantinga v to počítajúc), jauresovci a Vandervelde vo Francúzsku a v Belgicku, Turati, Treves a iní predstavitelia pravého krídla talianskej strany, fabianovci a „nezávislí” (“Nezávislá strana pracujúcich” v skutočnosti vždy závislá od liberálov) v Anglicku atď. Všetci títo páni, majúc ohromnú úlohu, ba veľmi často vedúcu úlohu v parlamentárnej práci a v publicistike strany, priamo odmietajú diktatúru proletariátu, praktikujú nezastretý oportunizmus. Pre týchto pánov diktatúra proletariátu „protirečí” demokracii! v podstate sa v ničom vážne nelíšia od maloburžoáznych demokratov.
Berúc do ohľadu túto okolnosť, môžeme právom urobiť záver, že II. internacionála vo veľkej väčšine svojich oficiálnych predstaviteľov celkom upadla do oportunizmu. Na skúsenosti Komúny sa nielen zabudlo, ale ich aj prekrútili. Pracujúcim masám sa nielen nevštepovalo, že sa blíži čas, keď budú musieť povstať a rozbiť starý štátny stroj, nahradzujúc ho novým strojom a meniac tak svoju politickú moc na základňu socialistickej prestavby spoločnosti – masám sa vštepovalo čosi opačné a „vydobytie moci” sa vykresľovalo tak, že zostávalo tisíce zadných dvierok pre oportunizmus.
Prekrútenie a zamlčovanie otázky, aký je pomer proletárskej revolúcie k štátu, nemohlo neodohrať ohromnú úlohu vtedy, keď sa štáty v dôsledku imperialistického súťaženia zosilneným vojenským aparátom stali vojenskými obludami, ktoré vedú do záhuby milióny ľudí preto, aby rozhodli spor, kto má byť pánom sveta: Anglicko alebo Nemecko, či ten či onen finančný kapitál.
Téma, naznačená v nadpise tejto kapitoly, je taká nesmierne široká, že o nej možno a treba písať celé zväzky. V tejto brožúrke sa budeme musieť, pravdaže, obmedziť iba na najhlavnejšie poučenia skúsenosti, ktoré sa týkajú bezprostredne úloh proletariátu v revolúcií, čo sa týka štátnej moci. Túto brožúru som napísal v auguste a v septembri roku 1917. Zostavil som i plán nasledujúcej, siedmej kapitoly: „Skúsenosti ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”. No okrem nadpisu nestačil som napísať z tejto kapitoly ani riadok: „vyrušila” ma politická kríza, predvečer októbrovej revolúcie roku 1917. Takémuto vyrušeniu sa možno iba tešiť. Ale druhá časť brožúry venovaná „Skúsenostiam ruských revolúcií rokov 1905 a 1917”) bude azda treba odložiť na dlhý čas; príjemnejšie a užitočnejšie je skúsenosti revolúcie prežívať než o nich písať.
Autor
Petrohrad, 30. novembra 1917
Fabiánovci – členovia Fabiánskeho spoločenstva, britskej reformnej organizácie založenej v roku 1884. Združovalo väčšinou buržoáznych intelektuálov – vedcov, spisovateľov, politikov – vrátane Sydney a Beatrice Webbových, Ramsayho MacDonalda a Bernarda Shawa. Fabiánovci popierali nevyhnutnosť proletárskeho triedneho boja a socialistickej revolúcie. Tvrdili, že prechod od kapitalizmu k socializmu je možné uskutočniť len prostredníctvom menších sociálnych reforiem, teda postupnými zmenami. Lenin opísal fabiánske myšlienky ako „extrémne oportunistický trend“. V roku 1900 sa Fabiánske spoločenstvo stalo súčasťou britskej Strany práce. „Fabiánsky socializmus“ je zdrojom ideológie Strany práce. Počas prvej svetovej vojny zaujali fabiánovci sociálno-šovinistický postoj. Pre Leninovu charakteristiku fabiánskych princípov pozri Leninov článok „Britský pacifizmus a britská nechuť k teórii“.
Klanová alebo kmeňová organizácia spoločnosti – primitívny komunálny systém alebo prvá sociálno-ekonomická formácia v histórii. Kmeňová komúna bola spoločenstvom pokrvných príbuzných, ktorých spájali ekonomické a sociálne väzby. Kmeňový systém prešiel matriarchálnym a patriarchálnym obdobím. Patriarchát vyvrcholil tým, že sa z primitívnej spoločnosti stala triedna spoločnosť a vznikol štát. Výrobné vzťahy v primitívnom komunálnom systéme boli založené na spoločenskom vlastníctve výrobných prostriedkov a rovnoprávnom rozdeľovaní všetkých produktov. To zodpovedalo predovšetkým nízkej úrovni výrobných síl a ich vtedajšiemu charakteru. [Pozn. ed.: tento výklad je zjednodušený, pre komplexnejší a aktuálnejší pohľad pozri knihu The Dawn of Everything: a New History of Humanity (David Graeber a David Wengrow, 2021).]
Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) – prvá celoeurópska vojna, bola výsledkom prehĺbenia antagonizmov medzi rôznymi zložkami európskych štátov a mala podobu boja medzi protestantmi a katolíkmi. Začala vzburou v Čechách proti tyranii Habsburskej monarchie a náporom katolíckej reakcie. Štáty, ktoré potom vstúpili do vojny, vytvorili dva tábory. Pápež, španielski a rakúski Habsburgovci a nemecké katolícke kniežatá, ktorí sa zjednotili za Katolícku cirkev, sa postavili proti protestantským krajinám – Čechám, Dánsku, Švédsku, Holandskej republike a niekoľkým nemeckým štátom, ktoré prijali reformáciu. Protestantské krajiny boli podporované francúzskymi kráľmi – nepriateľmi Habsburgovcov. Nemecko sa stalo hlavným bojiskom a predmetom vojenského drancovania a predátorských nárokov. Vojna sa skončila v roku 1648 podpísaním Vestfálskeho mieru, ktorý zavŕšil politické rozkúskovanie Nemecka.
Gothajský program – program prijatý Socialistickou stranou pracujúcich Nemecka v roku 1875 na Gothajskom kongrese, ktorý zjednotil dve nemecké socialistické strany, menovite Eisenacherov ovplyvnených Marxom a Engclsom vedených Augustom Bebelom a Wilhelmom Liebknechtom a tzv. Lassallovcami. Program bol oportunistický, pretože Eisenacherovci urobili ústupky voči Lassallovcom vo významných bodoch a prijali lassallovské formulácie. Marx vo svojej Kritike gothajského programu a Engels v liste Bebelovi z 18. – 28. marca 1875 zdevastovali gothajský program, ktorý považovali za vážny krok späť v porovnaní s programom z Eisenachu z roku 1869.